Pred západom slnka

Pred západom slnka

Dobiehame na doubledecker č. 100, ktorý nás má zobrať do centra starého mesta Edinburghu. V momente, ako nastupujeme, nastupuje so mnou aj malá 16 ročná Nika.Spoločne s najväčšou radosťou cupitáme na druhé poschodie a predné sedadlá. Presne tak, ako vtedy v Londýne. Vystupujeme na prázdnej ulici a pred hostelom pofajčievajú hostia ukazujúc nám na zvonček, aby nás recepčná prišľa pustiť dnu. je pol 1 ráno, a tak sa bez zbytočných rečí vytrepeme na 3. poschodie poschodových postelí a spíme ako drevá až do rána.

 

Som taká vzrušená, že vstávam skôr ako do práce, preskakujem na druhú posteľ a budím Nanu nech vstáva, lebo už je Deň. Spoza okna to veľmi jasné nie je, ke%dže je tu nonstop tak temno, že máme celý deň pocit akoby zapadalo slnko. Teda…až kým nie je tma, čo je už o 5. Preskakujem opäť na svoju posteľ (stále sa to odohráva vo výške 3-poschodovej postele, čo sú aspoň 4 metre) a chystám bohémske raňajky, ktoré sme si priniesli ešte zo Slovenska. niekedy by som bola povedala, že je to sedliacke, ale dnes viem, že na tom vôbec nezáleží. A raňajky v 3-poschodovej posteli majú tiež svoje čaro. Dnes bude super deň!

namierené máme na Arturovo sedlo. Mapa nám ukazuje, že by sme mali kráčať cez staré mesto niečo okolo hodiny a štvrť a nám ani omylom nenapadne ísť električkou. Po 5 minútach začne popŕchať a za nami sa zjaví dúha. “Chceš pršiplášť?” pýta sa ma Nana. “Nie. Hneď budú všetci vedieť, že sme turisti. Správajme sa tu ako miestni.” Inak, skúste to v cudzých krajinách aj vy. je to veľmi zaujímavá skúsenosť a miestnym môžete aspoň takto prejaviť rešpekt k ich kultúre.

 

Pri parku zahmlneného rannou a nakoniec aj celodennou hmlou počujeme reggae. Zvláštne kombinácia v takom šere. Ide z malého stánku, kde sa predáva Vietnamská káva a Earl grey (čítaj E). Pri objednávke ma zarazí otázka “Chceš aj mlieko?”. Zas je pri mne malá Nika, ktorá vtedy stlstla 3 kilá za 3 týždne len preto, že pila čierny čaj s mliekom a spolu sa v duši smejeme. “A máte aj rastlinné?” spýtam sa očakávajúc, že určite nie. “Jasné!” Má všetky druhy a ja si aod prekvapenia aj neviem vybrať. zvyšok komunikácie moc nerozumiem, lebo škótsky akcent je ešte horší ako britský a pult je privysoký…alebo je moja angličtina slabá…:D. Posilnené kávou a čajom vystupujeme bližšie k hmle, ďalej od civilizácie a na vrchole náš čaká výhľad na historický Edinburgh a more. Krása. Ani neviem kedy a ako, a vyjdeme asi na každý jeden kopček, na ktorý sa vyjsť dá. Kde tu venčia škóti psa, pobehujú či raňajkujú. Krásne, že prší a nikomu to absolútne nevadí.

V Edinburgu všetky cesty vedú na Royal Mile, cestu, ktorá spája Hollyrood s Edinburským zámkom. Obchody so suvenírmi, rozprávkovými bytosťami, prútikmi z Harryho Pottera a kiltami od tradičných po maskáčové – také pre moderných škótov. Medzi obchodmi stojí aj múzeum s voľným vstupom. Vchádzame teda doň a dozvedáme sa, že v roku 1700 mal Edinburg len 25 00 obyvateľov a že najbližší prameň vody bol 5 míľ od mesta. Ak ste boli bohatší, mali ste sluhu, ktorý vám povodu išiel, ak nie, mohli ste si vystáť rad s ostatnými. Ideálne v noci, kedy vraj bola najväčšia pravdepodobnosť, že studňa nebude vyschnutá. Po niekoľkých rokoch tu zaviedli potrubie zo železa a brestového dreva, ktoré je nepremokavé. Mimochodom, v Škótsku veria, že každý má svoj vlastný strom podľa dátumu narodenia. Nanin je práve brest a môj Céder.

Vzdelané o meistnej histórii sa posúvame ďalej. Našim cieľom je Greyfrayers cintorín, z ktorého čerpala J. K. Rowling pri písaní Harryho Pottera mená jednotlivých postáv.Úprimne, ja netuším, aké mená mám hľadať, Harry, Hermiona, Ron a Voldemort sú jediné mená, ktoré poznám, ale Nana vie rozoznať aj to, kto mal aký prútik, takže sa v tomto cintoríne určite nestratíme. Cestou natrafíme na Elefant café, kde Rowling napísala prve dve časti tejto ságy. Plno ľudí čaká na stôl, takže sa radšej poberieme priamo na cintorín, nájdeme meno tej, čo sa menila na mačku a ideme ďalej.

Pomaly stúpame a domčeky tu začínajú byť akési farebnejšie. “Nie sme na..” “Myslíš Victoria Street?” nana ma predbehla. Ešte keď sme počúvali podcast o Edinburgu, vravela som jej, že by som sem chcela prísť a teraz sme sa tu ocitli úplnou “náhodou”. Fakt, odkedy sme sem prišli, ja som mapy ani neotvorila a práve nasledujeme zvuk gájd. Tie nás priniesli pred obrovskú gotickú katedrálu.

Cez húfy turstiov na Royal Mile, na ktorú sme sa opäť náhodne dostali a ja netuším ako (moja orientácia v priestore je naozaj zlá, a keby som mala cestovať sama, určite to nedopadne dobre) prichádzame do Nova Pizza. Reštaurácia, ktorú som objavila prekvapivo keď sme boli so Sky v Maroku a narazili sme na jednu z TOP 3 vegan reštaurácií sveta. Mala zverejnený celý zoznam a práve Nova Pizza bola TOP 1. Museli sme si to overiť! Pizze od výmyslu sveta, všetky vo vegan verzii, ktoré nám pripravila talianska nakrátko ostrihaná lezbička v šedej teplákovej súprave pravou talianskou receptúrou, vegan mozzarela aj parmezán. Za 3 roky a 3 mesiace je to asi najlepšie, čo somjedla. Škoda, že mi neostalo meisto na dezert.

 

Vravím si, tá dúha ráno mala pravdu. Jedna krása za druhou. Každý zmysel potešený. Kým vyjdeme von z reštaurácie, už je tma. Tento týždeň začínajú Vianočné trh. Všade sa dá platiť kartou a keď necítite varené víno, tak sú to vonné tyčinky. Trhy majú niekoľko poschodí a všade sú kolotoče s vianočnou tematikou. Dávame si tradičný vianočný nápoj – Hot Toddy s ginom alebo whisky a jablčným ciderom. A dokonca si od nás vypýtali občianske! Ja som si vlastne po ceste na trhy kúpila zimnú bundu, takže veľmi oceňujem, že sme si nekúpili varené víno, lebo pravdepodobnosť, že by som ho na seba rovno vyliala je asi + – 100%. Samozrejme, vyliala som aj Toddyho, pretože človeka mojej veľkosti ľudia idúci naproti častokrát prehliadnu, a ženy s prevesenými kabelkami sú na trhu dvakrát nebezpečnejšie, ale chvalabohu, uhrali sme to a ostala som neobliata a celá s obrovským úsmevom na tvári.

Toto je ešte len prvý deň nášho dobrodružstva a ja neviem, ktorá časť dňa bola lepšia. Nachodili sme desiatku kilometrov, moje najčastejšie používané slovo bolo “Jéj” a napriek tomu, že je tu celý deň ako pred západom slnka, cítim veľký príval pozitívnej energie. Mám rada tento štýl cestovania, ani nevieš kam ideš, a vždy prídeš tam, kde máš byť. 🙂



Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: