Suasiastu Nusa Dua

Suasiastu Nusa Dua

Máme za sebou viac ako polovicu výletu. Začíname si zvykať na osemhodinový časový posun a už sa nebudíme naraz so sliepkami. Prechodili sme horúčky a nekončiace bolesti hlavy zo zmeny prostredia a klímy, ale aj črevné excesy spôsobené pravdepodobne studeným pivom Bintang a tropickým ovocím v 40 stupňových horúčavách. Skajkin chrbát si ešte nestihol zvyknúť na tunajšie postele, ale nevadí. Existujú tu náplaste proti bolesti a stoja menej ako poldeci na dedinskej vlakovej zastávke na Slovensku a taxikár si ani nepýta stojné, kým nakupujeme dennú dávku medicíny.

Prichádzame do hotela. Večer sme pozvané na hudobný program na recepcii. Zostava na večernej zábave je poriadne slabá, a tak sme sa zhodneme, že bude lepší nápad sadnúť si za bar a nadviazať konverzáciu s tunajšími. Obsluhuje nás mladý chlapec, ktorý má 21 rokov a pred rokom do hotela nastúpil ako upratovač. Dnes je barman. Tomu sa povie kariérny postup. Na Bali síce ľudia nemajú vysokú školu, zato každý vlastní skúter. Pýta sa, či by sme nechceli vidieť kúsok z okolia. Vraj by nám mohol ukázať nádherné miesto. Dohadujeme sa, že nasledujúce ráno nás zoberie na východ slnka pri Waterblow. S nadšením súhlasíme a sme pripravené opustiť túto milú spoločnosť, len aby sme boli ráno fresh. V tom nás osloví elegantný pán v čiernej košeli s otázkou či si nezahráme biliard. Skajka ide do toho, ja to s tágom neviem. Po pár minútach sa dozvedáme, že náš súper Mr. Melky nie je hotelový hosť, ale generálny riaditeľ hotela a žena s deťmi, ktorá sleduje hru spoza vedľajšieho stola je jeho manželka.

Na ďalší deň, po návšteve Waterbloowu, nás Mr. Melky berie na výlet po okolí. V aute vedieme zaujímavú diskusiu. Porovnávame kultúry a on nám poskytuje pohľad na Bali z prvej ruky. Naša zvedavosť smeruje k stravovacím návykom. Veľakrát sme sa stretli s informáciou, že tu jedia psov a my sme si chceli tento mýtus overiť. POTVRDENÉ. V Indonézii jedia psy, mačky aj veveričky. To, že v ázijských bistrách nám naservírujú mačku nie je je európsky vtip, ale realita. Existuje vraj indonézsky ostrov, na ktorom na ulici neuvidíte ani jedného psa, pretože už všetkých zjedli. Ešteže nejem mäso, pomyslela som si. Moje vegetariánstvo však skončilo v momente, kedy mi ozrejmili, že čipsy podávané ku každému jedlu nie sú zemiakové či zeleninové, ale krabie. Šokované pokračujeme v debate a Melky vysvetľuje rituál pri pohreboch hinduistov a to, že je vďačný, že je kresťan, ako jeden z mála v tejto krajine. Jeho manželka bola moslimka, no konvertovala a stratila tak celú rodinu. Ako Melky povedal: „Náboženstvo je dobré len vtedy, keď nás núti robiť dobré veci.“ Melky je síce manažérom, no nestratil na ľudskosti a nezneužíva návštevníkov v prospech svojho biznisu. Odviezol nás zadarmo, ukázal nám obchod, kde nás zaručene neoklamú len preto, že sme turisti (rozumej „White tax“) a keď Skajka prišla o svoje topánky, bol ochotný sa s ňou desiatky minút hrabať v stovkách flip-flopov, kým ju nejaké neoslovili. Za krátky čas sa z neho stal náš balijský otec, ktoréhu štedrosť a trpezlivosť obdivujeme dodnes.

Na ďalší deň sme nemali len otca, no celú rodinu, s ktorou sme išli na nákupy potravín a topánok pre najmladšiu členku. Dhea má 6 rokov a parádnica je vraj po otcovi. Pri návšteve ich domu, ktorý je hneď vedľa hotela, nám ukazuje svoj talent v líčení, samozrejme na sebe. Spôsob, akým používa očné tiene je neopísateľný. Nedokážeme prestať zízať, lebo je šikovnejšia než my dve dokopy. Pýtame sa teda, z kadiaľ to vie? Odpoveď je ešte zarážajúcejšia. Z Youtube tutoriálov…Áno, naozaj. Máme nakúpené darčeky pre všetkých plus 5 kíl ryže, pretože menšie balenia tu nemajú a ja som jednoznačne potrebovala indonézske suroviny, aby som si mohla aj na Slovensku pripraviť Nasi Goreng.

Dodnes mávame dni, kedy si zapálime vonnú tyčinku, varíme indonézske špeciality a cítime sa požehnane, že sme to všetko mohli okúsiť na vlastnej koži. Ja ešte požehnanejšia o to, že mám sestru, ktorá mi kúpila letenku na doposiaľ najúžasnejšie miesto – Bali. Pozbavené všetkých ilúzií o iných kultúrach sa Mr. Melky ponúka, že nás zavedie do ďalšieho hotela. Keď mu však krkolomne nadiktujeme názov hotela, jeho reakcia je: „Och girls, it is middle of nowhere…“ Celý čas pred týmto hotelom sme boli takpovediac v strede ničoho, a preto sa rozhodneme prijať Melkyho ponuku a ostávame na hoteli o jednu noc viac. Do ďalšieho hotela nás odvezie opäť zadarmo a nám je pri lúčení ľúto, ako za čias, keď sme mali trinásť a odchádzali sme z detského tábora.
Svet je krásny, ľudia sú dobrí a Bali je báječné. Stojíme pred Golden Tulipom a z dobrodružnej dovolenky sa stáva luxusná. Taká, akú si Skajka zaslúži na narodeniny. Welcome drink, bazén na 7. poschodí s výhľadom na oceán a viac turistov ako domácich.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: