24 hodín v púšti

24 hodín v púšti

Po skúsenosti v Kambodžskom Angkor Wate, kde si všetci turisti sveta privstali, aby videli východ slnka z budhistického chrámu, očakávam od púšteho mestečka Wadi Rum niečo podobné. No mýlim sa…

Prichádzame k Mahmoudovi, typickému beduínovi v bielych dlhých jednodielnych šatách a červenej šatke okolo hlavy. Ponúka nám beduínsky čaj. Čím viac ho vraj vypijeme, tým lepšie budeme vedieť po arabsky. Ešteže sme začali hneď z rána! Prechádzame si spolu trasu, ktorou pôjdeme a zvažujeme, či tak urobíme na jeepe, ťave alebo napešo. Nakoniec sa zhodneme na variante jeep a Mahmoud nás odváža k sebe domov, pretože ešte musí niečo vybaviť. Pred dverami skromného murovaného príbytku som nútená vypnúť kameru, pretože beduínske ženy predsa nemôžem natáčať!

Prvýkrát v živote sa dostávame do moslimskej a zároveň beduínskej domácnosti. Každá izba pozostáva len z kobercov a matracov a jednej kuchyne. Kúpeľňa je asi ako u nás špajza a záchod je taký istý ako v Kambodži. Myslela som / dúfala som, že to už nikdy neuvidím. Ide síce o kmeň beduínov, ktorí sú verní svojím tradíciám, no už sme nestihli úplnú autenticitu tohto miesta. V izbe majú plazmu a Mahmoudova sestra má mobil s internetom. Neprejde ani päť minút a už sú v izbe ostatné sestry aj sesternice s deťmi. Všimli si naše pohennované ruky a chcú tiež dočasné tetovania. Zajtra je tu veľká beduínska svadba, ktorá potrvá štyri dni. Musia byť predsa pekné…a tak, kým  čakáme na Mahmouda, ja zdobím jeho sestry. Pani domu, jedna zo štyroch žien Mahmoudovho otca nás ponúka čerstvými figami a cícerovými fašírkami. Tie však v sekunde zjedla malé nenásytné moslimčatá. Pred odchodom z domu nám Mahmoudova sestra obviaže okolo hláv beduínske šatky a my sme oficiálne pripravené stráviť 24 hodín v púšti. Teda, popravde asi len Skajka, ja som v tomto čase bola ešte v tom, že večer budeme spať v púštnom kempe. Viete, piť beduínsky čaj a zároveň počúvať angličtinu je občas náročné. Hlavne keď je 40 stupňov a ste prvýkrát na púšti…

Mahmoudov jeep je zaručene jeho najväčšia životná investícia. Palubná doska je vyzdobená bielou kožušinkou a kožené sedadlá sú pokryté červenými strapcami. Na kapote je zviazaná vlajka Jordánska. Nemá len jednu prevodovku, ale rovno dve! TO si dovoľ! V kufri je kopa matracov a diek a zľadovatené balenie minerálok, ktoré by mali vystačiť na celý deň.  Kúpil ich spolu s nejakými keksíkmi, keď si všimol, že sa chystáme do púšte s chladenou sedemdeckou vody…Ach, tie Európanky! Angličtinu vie parádne. Naučil sa ju spolu s turistami, ako takmer každý v Jordánsku.

Ísť púštou rýchlosťou, akou môžeš ísť v slovenskej dedine je úplný adrenalín. Neexistuje tu žiadna vychodená cestička, ani dopravné značenie, občas prebehne, respektíve lenivo prejde ťava a ty nevieš, ktroým zmyslom máš vnímať viac. Nedokážeš spustiť zrak z masívnych červených skál, na celej koži cítiš púštny vánok a každé zrniečko červeného piesku ti na tvári vyčarí úsmev. Nikde nie je nikoho a keď zakričíš, tvoj hlas dozvieva ešte minútu. Na oblohe nie je ani jediný mrak a aj napriek tomu, že je ti brutálne teplo si odhodlaná pokračovať v ceste. Keď vystúpiš z auta, nedajbože naboso, veľmi rýchlo si to rozmyslíš, pretože piesok je tak horúci, že na ňom nedokážeš postáť ani sekundu.

Zachádzame do jaskyne, aby sme sa schladili. Prichádza prvá pauza a my si uvedomujeme, že sme od raňajok ešte nepocítili hlad. A to sme sem prišli z iného mesta a stihli sme vybaviť ešte aj prenájom auta, ktoré nás sem priviezlo. Toto miesto je plné pôžitkov, ktoré keď si vieš užiť, cítiš sa naplnený…doslova. Sme na mieste, ktoré bolo kedysi úplne pod vodou a dnes je z neho púšť. Na prvý pohľad. Pod púšťou sa však skrýva také množstvo vody, že dokáže zásobovať celý Amman, hlavné mesto Jordánska. Púšť a zároveň voda. Krása!

Nasleduje pár miest, kde sa naše cesty pretnú s turistami (tie, ktoré sú na každej turistickej mape), no tých by sme vedeli napočítať na prstoch dvoch rúk. S ďalšími beduínmi a ich hosťami sa dáme do spoločného založenia ohňa a vypitia ďalšej várky beduínskeho čaju. Zatiaľ vieme jedno základné slovo „jala“ (poďme). Vtedy sme netušili, že sa bude tiahnúť celým jordánskym výletom. Kým sa zohrieva voda na čaj, idem sa porozhliadnuť do okolia. Už je viac hodín a piesok chladne. Nedá mi nezabehať si v púštnych dunách, či priamo s nimi?

Na jednom stanovišti nám okrem beduínskeho čaju ponúka beduín tradičný beduínsky mejkap pozostávajúci z tzv. kohel. Ide o čiernu prírodnú linku na spodnej časti oka. Tie pravé sú vraj nezmyteľné! Obzerám si prírodné parfémy, otočím sa a vidím, ako Skajku maľuje beduín…Vravím si OK, veď sme tu len raz, a idem do toho. Po polhodine však musíme výnimočne stáť, pretože ma tá linka priam zabíja.

Dostávame sa na miesto, odkiaľ bude najlepší západ slnka. Prichádzame akurát včas. Rozlúčiť sa s maximálne prežitým dňom a nezabudnuteľnými zážitkami, ktoré priniesol. Po tichom užití si západu slnka mi Skajka hovorí: „Čudujem sa, že sa nebojíš, že tu ostávame spať celú noc.“ A v tom mi dochádza, čo práve povedala. „My tu ideme spať? Ja som myslela, že v kempe…“ „Nie, však a na čo by bral tie matrace?“ … Inokedy by som sa zosypala ako ten púštny piesok a nebolo by ma, no teraz som sa začala smiať na celú tichú púšť, preblesli mi hlavou všetky časti hororu Hory majú oči a povedala som Skajke: „Nemám zlý pocit.“ Bolo to prvýkrát, kedy som sa ja bála menej ako ona. Možno to bolo len tým, že som o tom naozaj celý deň nevedela, a možno tým, že ma celý deň presvedčil o tom, že sa nemám čoho báť…Neviem, každopádne, boli sme za. Viacmenej.

Po západe slnka prichádza druhý beduín a všetko to začína vyzerať akosi viac podozrivo. Vraj nesie jedlo, ktoré si opečieme na ohni. Keď Skajka zavtipkuje s tým, že máme voči spaniu v púšti rešpekt, lebo sme videli veľa hororových filmov, Mahmoud sa urazí so sklamanými slovami: „Nechápem, ako môžete myslieť na niečo také, keď sme spolu strávili celý deň.“ Pozerám na posledné svetlé miesta na oblohe a snažím sa nájsť tie najsprávnejšie slová, ktoré by dokázal pochopiť aj človek, ktorý vyrástol v niečom absolútne odlišnom ako my. Máme v pláne zložiť sa pod skalou, kam už išiel druhý beduín založiť oheň. Mahmoud sa rozrušený z toho, čo sme práve povedali snaží naštartovať, no nedarí sa. Zapadli sme v piesku, signál tu nie je a na oblohe nie je už ani lúč svetla. Za menej ako 10 minút sme svedkami toho, ako negatívne myslenie dokáže zruinovať všetko naokolo.  Ponaučenia dňa by sme mali za sebou.

Vždy som mala problém neznieť v angličtine neslušne (občas aj v slovenčine), a preto som si dávam pozor na to, čo idem povedať: „Vieš Mahmoud, strach je pocit, ktorý príde k človeku spontánne. Takisto ako napríklad zaľúbenosť. Ty si tu vyrastal, poznáš púšť naspamäť aj bez toho, aby tu boli cesty, no my sme na púšti prvýkrát. Samé s dvoma mužmi. Prosím, skús nás pochopiť.“ Pochopil. Aspoň sa snažil…Spoločnými silami sa snažíme dostať sa z prekérnej situácie a v tom prichádza druhý beduín. Nepotreboval telefonát, došlo mu, že keď nechodíme, asi je niečo zle. Odstriháva bezpečnostné pásy z mahmoudového auta a zažartuje: „V Európe máte pásy na zapínanie sa, beduíni ich využívajú takto.“

Vyviazli sme so situácie ako víťazi a večera sa už robí. Ležíme na piesku vedľa ohňa a neprestávame sa pozerať na mliečnu dráhu. Málokde nájdete tak výrazné hviezdy. Sú tak viditeľné, že sa vám spájajú do prekrásnych obrazcov. Do toho vám beduín ešte hrá na arabskej gitarke a vy jednoducho viete, že títo dvaja by vám neboli schopní ublížiť…ani omylom. Po večeri sa snažíme ešte viac preniknúť do tajov moslimskej viery a výsostného práva moslimského muža mať 4 ženy. Odpoveďou je: „Vieš, nikoho nebaví jesť tú istú ryžu každý deň.“ alebo „Keď je jedna žena unavená, môže ísť muž za druhou.“ Situácia, že by bol muž unavený neexistuje, ani, že by bol porovnávaný s ryžou. Samozrejme, títo beduíni poznajú európanov, a tak si spolu zažartujeme na ich účet, že aj oni sa môžu jedného dňa stať obeťou „ryžovej diskriminácie“.

Už by sme aj radi zaspali, no nedá sa, pretože vzduch je akýsi ťažší a nočný vánok rozvíril piesok. Musíme zmeniť miesto. Vychádzame na skalu. Už si nepotrebujeme svietiť mobilom, naše oči si privykli na tmu, ktorá nás obklopuje a nedesí. Zložíme si matrace a zaspíme. V strede noci si dávame ďalšie vrstvy, pretože sa podstatne ochladilo a ráno vstávame ako prvé. „Mahmoud, vstávaj! Už je východ slnka!“

Tie dni, kedy máš možnosť vychutnať si východ slnka aj jeho západ sú na nezaplatenie. Vidíš odchod starého a cítiš vďaku za všetko prežité a potom vidíš prichádzať nový deň a tešíš sa. Že si tu a teraz, šťastný v tomto momente, nič viac.

Na ceste z Wadi Rumu som Skajke povedala, že sa rozpučím od šťastia. O dva dni to povedala ona mne 🙂

Image may contain: one or more people and outdoor

 

Image may contain: 2 people, people smiling, sky, outdoor and nature

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: