5 rokov 1 kruh

5 rokov 1 kruh

Sedím vo vlaku po spontánnom rozhodnutí, že idem do Lučenca, pretože som dnes dostala vysokoškolský diplom a mama si myslí, že by som ho na Drienku bola rituálne spálila 😀

…Dnešný deň začal obrovským stresom. Prebudila som sa o 5 ráno, pretože dnes je deň D. Žiadne promócie…len som za 5 hodín musela vytlačiť diplomovú prácu, ísť si na študijné po diplom, presťahovať posledné kusy a odovzdať bratislavský byt do rúk majiteľky. Medzitým som zašla na posledný obed sama so sebou na Kuchajdu, pretože vodný element sa mi vždy spája so začiatkami. A teraz som tu. Zbalená v jednom turistickom vaku s pocitom nekonečnej slobody a vďaky, že to už konečne skončilo.

 

Päť rokov strávených v rôznych častiach Bratislavy, návštev rodinného domu, v ktorom som mohla / musela osamote ležať na parketách a počúvať na plné pecky hi-fi vežu, aby som mala pocit, že tam nie som sama. Päť rokov štúdia, ktoré mi zadovážilo vysokoškolské vzdelanie, tetániu, spánkové paralýzy, ale okrem toho aj pár (ale naozaj len pár) ľudí, ktorých ešte rada uvidím. Bratislava sa stala mojou slobodou aj väzením, láskou aj nenávisťou, šťastím aj neutíchajúcim plačom.

 

 

Nebudem zveličovať, keď poviem, že posledné dva roky môjho života boli doposiaľ najťažšie. Bojovala som. So všetkými okolo seba, ale hlavne so sebou. Do Bratislavy som prišla s krásnymi víziami, ktoré sa rok po roku rozpadali a nakoniec som ostala vtiahnutá do snov iných ľudí, ale čo je na tom najhoršie, ani som si toho nebola vedomá. Posledný rok som však hľadala cestu späť a verím, že som to dokázala. Neľutujem ani jeden okamih svojho bratislavského života, pretože nebyť takých životných skúseností, neboli by ani také uvedomenia.

 

Chcela by som prežívať bezprostrednú radosť ako dieťa, ale toto mesto a čas mi dali veľa rán, a uvedomenie číslo jedna je, že nie som taká silná, ako som si myslela, ani ako mi otec hovoril, že mám byť. Som zraniteľná…Ale je to tak v poriadku. Uvedomila som si, čo mi naozaj neprospieva a odmietla som sa stavať do role obete. Viem, že mám na výber, a preto si jednoducho vyberám. Naučila som sa hovoriť „nie“, keď o niečom nie som presvedčená, ale aj „áno“, keď cítim strach, pretože ten predsa nemôže ovplyvňovať môj život. Dokážem vyjadriť svoj názor, stáť si za ním, no nikdy môj pohár nie je úplne plný, aby som sa dokázala naučiť nové veci. Naučila som sa počúvať srdcom, pretože nikdy nebudem chodiť v topánkach všetkých ľudí, aby som ich pochopila, tak ich aspoň budem mať rada takých, akí sú a načúvať im. Spoznala som tak rozdielnych ľudí, že pojem „normálny“ alebo „bežný“ pre mňa stratil význam.

 

Čím viac sa učím (o živote), tým menej mám pocit, že niečo skutočne viem. Stávam sa bádateľom a pútnikom v jednom a neprestávam sa úprimne tešiť z maličkostí. A hoci bolo tých 5 rokov naozaj náročných z tisícky dôvodov, viem, že to tak malo byť, aby som si dnes s bosými vyloženými nohami na vlakovej sedačke mohla povedať, že to  stálo za to že raz stačilo. Úprimne, neviem povedať, či to stálo za to…Ale viem, že jedného dňa budem mať dosť sily na to, aby som povedala, že stálo.

 

PS. Vo vlaku som prvú hodinu nemala miesto na sedenie. Bolo úplne jedno, či mám v taške titul Mgr. art., ktorý mi okrem prestíže má zaručiť aj uplatnenie sa na trhu práce. Prosím, nepočítajme s tým, že je niečo isté…lebo nie je! A toto vedomie nás vie posunúť oveľa ďalej ako si dokážeme predstaviť. S titulom či bez neho môžeme dokázať čokoľvek si zvolíme, len sa nemôžeme báť <3

 

 

 

Venujem všetkým, ktorých som stretla za 5 rokov v Bratislave. Dali ste mi veľa, ďakujem!

 

PS2:

Pre teraz…



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: