Lebo cestovanie ma učí o živote…životom samým

Lebo cestovanie ma učí o živote…životom samým

Keď sa vrátite z dlhej cesty domov, nemáte nič a zároveň všetko. Nemáte prácu, slovenské zdravotné poistenie, niektorí vaši kamoši odcestovali z rodného mesta, iní sa zosobášili, ďalší už riešia rozvod. Každý z nich ide svojou cestou, a vy tiež…Hoci sa tie mesiace/roky cestovania možu zdať zbytočné a premárnené…pretože nepriniesli finančný zisk, kariéru ani lásku do konca života. No…občas sa stane aj to, ale nebudeme idealizovať… VŽDY stoja za to! A hoci ja som z povodných 10 mesiacov na Bali vydržala „len“ pol roka, nedokončila som začaté štúdium a nič som si nenašporila na moje budúce vegánske bistro 😀 aj tak som pri rozhovore s otcom povedala: „Neľutujem ani cent minutý na cestovanie!“ 

 

Prečo?

Lebo cestovanie ma učí o živote…životom samým.

 

1. Buď inšpirovaný a inšpiruj.

Tak sme s otcom mali tú debatku, čo všetko by sme si mohli dovoliť za tie peniaze, ktoré sme minuli len cestovaním. Oco mi hovorí: „Vidíš Niki, už si mohla mať to svoje vysnívané bistro a zarábať na ňom.“ A mojou odpoveďou, spontánnou, ale o to viac vypovedanou srdcom bolo: „Vieš oci, ale keby necestujem, myšlienka vegánskeho bistra by ani neexistovala.“ A je to tak…Keď cestujeme, nasávame dvakrát viac. Všetkého. Dnes chodievame so Sky do všetkých reštaurácií, ktoré nás „vtiahnu“, sledujeme všetko od ľudí, cez jedlo po veľkosť kuchyne, ja si čítam všetky príhovory v menu a vidím príbehy, ktoré stoja za každým vegánskym aj nevegánskym bistrom a tie príbehy mi dodávajú silu…že všetko je možné, keď sme o tom skutočne presvedčení a robíme pre to najviac, čo možeme. (Byť presvedčený a nepohnúť prstom teda naozaj nefunguje, hoci motivačné knihy by nás presviedčali o opaku.)

Aj našim blogom Sisway sme sa podľa vašich reakcií zaslúžili o vaše výlety. Veľa ľudí z vás nám píše, ako sme vás inšpirovali…a my sa z toho tešíme. Lebo aj my sme boli len inšpirované…a tiež sme na svojej ceste „bez cestovky“ boli raz po prvýkrát. A áno, bol to cirkus… 😀 Ale aspoň je na čo spomínať!

Naša prvá cesta na vlastnú pasť. Bratislavské letisko, kufre…celé zle

 

2.  Kým nevyskúšaš, nevieš.

Naša prvá cesta „na blind“ bola do Ríma – Skajkin výber. 10 dní sme mali rovnaké ubytko a cestovali metrom každý deň po okolí. Dnes si ubytko rezervujeme deň dopredu, pretože predsa nebudeme ostávať niekde, kde nás to už nebaví. Ale platí to aj naopak: ak sa nám niekde páči, rezervujeme si o noc viac. Skúsili sme oboje, ale dnes vieme na vlastnej skúsenosti, že sa oplatí viac to druhé. Dáva nám to oveľa vačšiu slobodu pri rozhodovaní sa. A ide len o to skúsiť to!

Jedna vec je o veciach počuť od kamoša, alebo sa nebodaj o nich dočítať niekde na nete a úplne iné je zažiť ich na vlastnej koži. Keď sme cestovali na Palawan vo Filipínach, veľmi sme zvažovali či nepreskočíme svetový unikát El Nido, len preto že celým Facebookom prešiel hoax o črevnej viróze v El Nide sposobovanej rybami alebo vodou…tou, ktorú pijú všetci. Na poslednú chvíľu, podľa momentálneho pocitu sme sa však rozhodli, že tam musíme ísť. A výsledok? Zdravé, živé a viac ako spokojne napapané…A tu veľmi rada pridám fotky, aby ste vedeli o čo sme reálne takmer prišli, len zo strachu, ktorý možno vobec nebol opodstatnený.

 

 

Skúšať treba v každom smere. Ak vám naozaj niečo nepojde, aspoň si možete povedať, že ste to skúsili. Mne nejde šnorchlovanie, Sky zas jazda na skútri. Ja milujem ázijskú kuchyňu, ale nikdy by som to nezistila, keby sme na cestách chodili len do „western restaurants“. Vždy si objednávame jedlo, ktoré nepoznáme, aby sme si mohli povedať, že nám to chutí, alebo nechutí. A nielen súdiť hummus, že je nechutný, pretože to tak znie…Mimochodom, hummus je mňam na všetky sposoby…ale iba pre mňa. Či aj pre teba…? Musíš skúsiť!

a skúsili sme aj 24 hodín na púšti s beduínmi. A prežili sme 😀

 aj sme sa nepotopili v Mŕtvom mori…a nie nepáčilo sa nám 😀

3. Toto je (ne)normálne

Čím viac vecí skúšaš, tým viac si  uvedomuješ, že slovo „normálny“, je vlastne celkom zbytočné…pretože na každej strane zemegule je „normálne“ niečo iné. A keď skúšaš a cestuješ, zisťuješ, že niekde v Indonézii chodia chlapi na ružových motorkách a nikto by im nepovedal, že sú gejovia, že na Filipínach je polka mužov namaľovaných ako ženy. U moslimov je normálne modliť sa 5-krát denne, mať 4 ženy a byť zahalení do takej miery, ako sami chcú. Hinduisti zas majú 3 „hlavných“ a desiatky „vedľajších“ bohov, obetujú zvieratá, upaľujú mŕtvych a na pohreboch nemožu plakať. V kresťanstve je Boh len jeden, 10 božích prikázaní nikto nedodržiava, ale aj to je dnes „normálne“.

Kremácia…Áno, videla som upaľovanie človeka. A nie je to vobec morbídne. Krásny ceremoniál.

a áno…na chvíľu sme boli aj moslimky. Táto fotky zožala snáď najvačší úspech v histórii Sisway, ktoli mojej double hlave, tak tu musela byť!

Skrátka, všade je to inak…a keď si to uvedomíš, oslobodí ťa to. Nebudeš sa cítiť zle, za to, že si nešiel hneď po strednej na vysokú a hneď po vysokej do práce, len preto, že dnes to tak na Slovensku fičí…Uvidíš viac: Viac možností, viac ciest a viac pravdy. A pravda je taká, že „normálny“ podľa spoločnosti či rodiny nikdy nebudeš, pretože všetci majú o tom slove iné predstavy ako ty…ale to je (ne)normálne 😀

 

4. Cesta je cieľ.

Keď som zvažovala či prísť z Indonézie predčasne domov, hovorím svojej najlepšej kamoške Romi: „..Ale neviem, či je úplne najlepší nápad odísť skor…“ a ona mi na to: „Niki ale tvoj cieľ nie je ostávať tam dokým ti nevypršia víza, tvoj cieľ je tá cesta celá.“ A vtedy som si to uvedomila. Pri krátkodobom cestovaní je to jasné. Cieľ je cesta – užiť si to, vidieť, zažiť, domov… ale keď ste niekde dlhšiu dobu, je to úplne iné.

Už pri prvom kroku, keď ma mama nechala s batožinou pred letiskom v Budapešti, vedela som, že toto bude len moja cesta. A musím byť samostatná, zodpovedná, silná. Skajka tu nie je…ale to som chcela. A poviem vám: videla som, zažila som, všetko čo može zažiť ktorýkoľvek turista, ale prežila som a naučila som sa také veci, ktoré mi nikto nikdy nevezme. A áno, naučiť som sa ich mohla doma na Slovensku, jasné…ale na Slovensku nie som nikdy sama. Keď som niečo riešila a potrebovala radu, nie vždy som ju mala, pretože 7 hodinový časový rozdiel urobil svoje, musela som počúvať seba, svoje vnútro. Ale to ma naučil ešte oco slovami: „Rob ako cítiš!“ A tak, som sa ho naučila počúvať a robiť rozhodnutia a stáť si za nimi. Ale len preto, lebo okrem mojho srdca so mnou nikto nebol…iba hlava plná myšlienok 😀

Pravda je taká, že som doteraz veci vždy dotiahla do konca. Najťažšou vecou, ktorú som fakt nemala silu dotiahnuť bola moja vysoká škola. Ale dotiahla som ju do cieľa – k titulu Mgr. art. Tie dva roky od bakalára mi profesijne nedali nové znalosti, ale zato ma veľmi psychicky vyčerpali. Usmievkam sa, pretože mi práve napadlo, že keby nebolo tých dvoch posledných rokov na výške, možno ani nechcem zmiznúť do Indonézie 😀 Čo chcem ale povedať je to, že som nevedela, aký je to pocit, nechať niečo skor. Nevedela som, aké je byť tou, ktorá sa na to „vysrala“, pretože som doteraz bola tou „najlepšou“ z triedy. A vobec som netušila, ako bude vyzerať moja cesta, keď sa vrátim…

5. Učíš sa na vlastných chybách, alebo chyby neexistujú?

S mojim rozhodnutím prichádzali aj otázky či som urobila dobre, alebo zle, či moj odchod nebola chyba… Slovenská kamoška Cyntia mi pomohla kúpiť letenku, odviezla mňa aj s batožinami na letisko, urobila som si check – in a vrátila sa za ňou…a vtedy mi to povedala: „Nika, ja si myslím, že si urobila chybu, že ideš domov.“ Moj prvý dojem bol asi že: „fakt mi to hovoríš teraz 😀 po tom ako som si kúpila takmer 500-eurovú letenku domov? 😀 „  (Reálne ale ďakujem, že si mi to nepovedala skor a nechala si ma rozhodnúť sa samú!) Niekedy nám ľuďom naozaj stačí, aby bol pri nás človek, ktorý nám povie, čo máme urobiť. Niekedy dokonca prosíme, aby niekto spravil to rozhodnutie za nás…ale nikto za nás to rozhodnutie urobiť nemože…a nikto za nás nebude cítiť uspokojenie, alebo výčitky, ktoré to rozhodnutie vyvolá.

Možno existuje niečo ako „správne“ a  „nesprávne“, ale vždy je to o tom, ako sa k tomu postavíme my. Celý život nás v škole učili, že je naša odpoveď buď správna, alebo nesprávna, ale pri cestovaní zistíš, že cesta je len cesta s mnohými odbočkami. Vždy keď cestujeme, vedie nás Sky a jej intuícia a „zázrakom“ vždy skončíme tam, kde sme chceli…a ani nevieme ako. Naučili sme sa veriť, že všetko je tak ako má byť a ako Sky hovorí, že každá zmena je k lepšiemu. A hoci príchod na Slovensko nebol jednoduchý a viem, že na Bali som nechala niečo neukončené a ešte stále nemám prácu, ani ubytovanie mimo rodičovského domu, a dokonca prvýkrát v živote nemám ani predstavu, pretože to celé bolo príliš rýchle (letenku domov som si kúpila 4 hodiny pred odletom)…viem, že som dnes tam, kde mám byť teraz. A hlavne viem, že je to dočasné! Dočasnosť je jediná večná vec.

 

6. Nemožeš všetko ovplyvniť.

Asi najvačšie poznanie zo všetkých, na ktoré som prišla počas svojich ciest. Celý život sa snažím (a verím, že vy všetci, najlepšie ako viete) či už byť najlepšou dcérou, vnučkou, sestrou, študentkou, priateľkou, človekom a aj najlepšou verziou samej seba…Nie vždy to stačí.

Na začiatku Bali adventúry sme si kúpili kovové slamky, ale po niekoľkých týždňoch sme videli kilá plastového odpadu, ktoré priplávali z oceánu. Jedla som vegánsky pre veľa dovodov a na Filipínach sme spoznali rodinku, ktorá podnikala s colostrom – vraj nejaká najvýživnejšia časť kravského mlieka, pre ľudí samozrejme (nie pre kravy). Snažila som sa byť najporiadkumilovnejšia ako som dokázala, kým sme na Bali žili v homestayi, ale aj tak to nebolo podľa predstáv domácej, a tak som sa presťahovala. Cestovala som s ľadvinkou medzi nohami tri roky, a v tom treťom ma i tak okradli. Zemetrasenie prišlo v noci, keď som bola najzraniteľnejšia a ovplyvniť jeho príchod som nevedela…V tú noc som zažila skutočnú silu Matky Zeme a svoju malosť a bezmocnosť. Spoliehala som sa na jediného človeka na ostrove a ten ma sklamal tiež…ale práve s tým človekom sme spoločne zažili a naučili sa tisícku vecí a ostala mi len vďaka.

Medzi vecami, čo sme sa naučili boli životne doležité riadky:

„Bože, daj mi pokoj, aby som prijal to, čo nemôžem zmeniť 

daj mi odvahu zmeniť to, čo zmeniť môžem

a ešte mi daj múdrosť spoznať ten rozdiel.“

Odpad po kremácii na verejnom cintoríne.

 Napriek tomu, že nás strážila armáda policajtov, moj mobil neuchránili 😀

7. Menej je viac.

Z cesty na cestu si uvedomíte, že si balíte vždy viac vecí ako reálne potrebujete. My sme začínali kufrom na kolieskach a skončili pri malých backpackoch na chrbtoch. Ten pocit, kedy je celý moj majetok v jednom ruksaku je na nezaplatenie. Pri cestovaní som sa naozaj presvedčila, že čím menej vecí máme, tým menej sa strachujeme, že niečo stratíme, alebo nám niečo vzácne ukradnú. V skutočnosti vám nič vzácne ukradnúť nikto nemože, pretože vzácnosť sa nedá chytiť.

Dnes už výlučne s malým backpackom. Teda ak sa nechytám na polroka 😀

…lebo pozrite sa aké sú zmatky z každým kusom batožiny…:D

V Indonézii sa mi pokazil počítač, ktorý mi mal akože zarábať peniaze, vo Filipínach mi ukradli mobil a nebudem klamať…musela som si zvyknúť…ale viac som začala chodiť von, pozerala sa okolo seba…a videla. Že aj najchudobnejší ľudia možu byť šťastní, keď majú okolo seba ľudí, ktorí ich ľúbia. Že rodina je najviac a to, že mať čo i len jedného skutočného priateľa je v skutočnosti oveľa viac ako mať veľa priateľov, ktorí sa na vás vykašlú hneď po odlete mimo krajiny. S Nanou sme bývali v dome, kde nebola teplá voda, ani postele, iba matrace… a veľa ďalších vecí, na ktoré sme si predtým zvykli… ale to, že sme mali toho menej nás len naučilo, vážiť si to čo máme. V dome, ale aj medzi sebou.

Náš domček a chill pred domom. Hoci sme mali pre seba celý ostrov, aj tak toto bolo najobľúbenejšie miesto.

A dnes píšem tento článok na domácom stolovom počítači, na ktorý by som ešte pred polrokom zaručene nemala nervy…ale keď sa možu ázijské deti na druhom konci sveta radovať v Internet café z počítačových hier (ktoré asi zbrzdia starý počítač viac ako obyčajné písanie) tak si myslím, že toto je absolútne v poriadku. V Indonézii a na Filipínach som si dokonca zapisovala na papier a dodnes vám prepisujem zážitky a prežívam ich vďaka tým popísaným papierom znovu.

..po dopísaní článku Miesto, kde sa nadýchneš 

 

8. Vo svete, kde možeš byť kýmkoľvek, buď sám sebou.

Jedným z argumentov, prečo ostať na Bali bola veta: „Vieš, ale na Bali možeš byť kým chceš“. A ja som si tak povedala, že ja som sama sebou bola celý život. Od strednej po vysokú s dredami a vlastným názorom. Vždy tá čo pomohla, lebo „no a čo, že ona by to nikdy pre mňa neurobila“. Tá, čo sa snažila usmievať, aj keď bolo všetko nahovno. Tá, ktorá hovorila, že aziati aj černoši sú krajší ako európania (a povedala som si to znovu keď som letela z Bali cez Londýn domov). Tá, ktorá má pre niekoho prílíš spatý vzťah so sestrou…ale to som ja. A cestovanie ma tvorí ešte viac. Keď niekam prídem, zahodím predstavy o sebe, len tak, preventívne, vylejem pohár a som otvorená tomu, čo príde…asi preto vzniklo to Skajkine : „…Nika ale ty si každý deň iná…“ V preklade: otvorená všetkému čo príde.

Keď v mojom srdci bolo najťažšie a napriek tomu mi povedalo: When nothing left…just love!

Cestovať so zatvoreným srdcom, je ako prežívať, ale nežiť. A nech sa vám na ceste stane čokoľvek, „dobré“, alebo „zlé“, malo to tak byť. Prijmite to a choďte ďalej! Rozhodujte sa! A ak ste náhodou začali bojazlivo so zatvoreným srdcom, postupne sa začne určite otvárať. Lebo cestovaním začnete veriť svetu, ale aj sebe a svojej ceste. A tá je vždy (ne)normálna. 

 



1 thought on “Lebo cestovanie ma učí o živote…životom samým”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: