Balijský archív

Balijský archív

Zajtra bude presne polovica nášho dobrodružného výletu v Indonézii na ostrove Bali. Sedím a čakám, kým Skajka príde z masáže… alebo skôr vnímam všetko naokolo. Tropické vtáctvo striedajúce sa s pestrofarebnými motýľmi a inými, menej príjemnými hmyzmi. Z jednej strany počuť oceán, z druhej trojposchodový hotelový bazén. V prístave každú chvíľu počuť pristátie lode z troch najmenších ostrovov – Gili Islands, kam sa o dva dni chystáme aj my.

Bali mi vôbec nepríde ako romantické miesto, kam by som chodila na svadobnú cestu, ako si mnohí myslia. Totiž, až dnes sme sa dostali na pláž. Doteraz sme trávili čas vo vnútrozemí. Boli sme v turistami nepoznanej dedinke Canggu, kde nebol okrem nás a fínskeho páriku žiaden turista, dokonca ani anglicky hovoriaci človek, s výnimkou nášho houselorda, ktorý práve rozbieha biznis s ubytovaním. Volá sa Made a zahral nám na tradičný balijský nástroj pripomínajúci cimbal. Jeho manželka, ktorá okrem iného miluje indické telenovely, nám pripravila tradičné balijské jedlo Nasi Goreng. V tradičnom duchu sa niesli aj raňajky v podobe zeleného freshu. Dodnes však nevieme s istotou povedať, čo v ňom bolo. Chutilo to ako šupky banánu, ale kľudne to mohli byť aj ozajstné banány z balijského banánovníka. Teda o polovicu menšie a zelenšie ako tie, ktoré nájdeme v európskych obchodoch.

Made nám hovoril, ako vyzerá život Balijčanov (väčšina Balijčanov sú pritom hinduisti, a preto nasledujúca definícia platí najmä pre hindu rodiny). Hlavou rodiny je spravidla otec, ktorý zdedí ryžové pole po svojom otcovi, ktorý ho opäť zdedil po svojom otcovi. Matky sa starajú o rodiny, ako pravé hinduistky pripravujú obetné tácky z listov a kvetov, niekedy aj peňazí, cukríkov, cigariet, skrátka hocičoho, za čo sú vďační, že majú. Niekoľkokrát denne ich vkladajú do drobných hinduistických chrámov na svojich dvoroch so sprievodom vonnej tyčinky. Zväčša s vôňou balijského kvetu Cempaka. Neexistuje hinduistická rodina, ktorá by takýto chrám doma nemala. Nech je akokoľvek chudobná, vždy sa modlí a ďakuje Bohovi za dary, ktoré má. A musím povedať, veľa tu toho nemajú…Ešte aj čistú vodu si musia kupovať vo fľaškách, pretože tá, čo tečie z vodovodov je príliš znečistená. Napriek tomu, nikdy ich modlitby nie sú plné prosieb o pomoc, ako tomu býva často u nás kresťaňov, ale modlia sa s vďakou za všetko, čo v daný deň dostali. Niektoré chrámy sú postavené napríklad na vode. Sú symbolom vďaky za vodu ako takú. Na počesť vďaky, víťazstva dobra nad zlom sa tu 10. februára uskutoční slávnost Calungan, kedy sa každé Balijské mesto zmení na…no veď uvidíme (v tom čase sme očakávali náramné nekončiace oslavy v uliciach, no počas tohto dňa sa všetic len modlili, nosili obetné tácky na verejné chrámy, nepracovalo sa a celý deň patril iba modlitbám).

Pri prípravách na Calungan všetci občania s predstihom pripravujú rôzne handmade inštalácie z prírodných materiálov. To je ďalšia špecifická záležitosť Balijčanov. Všetko si dokážu spraviť samostatne, alebo s pomocou rodiny, priateľov, či susedov.Na všetko používajú primárne prírodné materiály. Raňajkujú, obedujú, večerajú ryžu. Či majú 1, 10 alebo 100 rokov. Rozdiel počas dňa je akurát v množstve. Na raňajky menej ryže, na obed viac. Balijčania sa nemusia navzájom ani poznať, no i tak sa na seba usmievajú, zdravia sa a pomáhajú si.

Od turistov samozrejme očakávajú prísun peňazí, no nikdy nie so zlým zámerom.Väčšinou chcú len uživiť svoje rodiny. Uvedomila som si to na tradičných trhoch vo vnútrozemskom meste Ubud (známe miesto najmä kvôli filmu Jedz, modli sa a miluj). Na trhoch mi ponúkali Saroong – tradičnú zaväzovaciu látku, bez ktorej nemôžete vstúpiť do posvätného hinduistického chrámu. Prvou cenou, ktorú mi ponúkali bolo 250.000 indonézskych rupií, ale nakoľko šatku do chrámu určite na Slovensku nebudem potrebovať, odmietla som. Zrazu cena klesla na 40.000 rupií a v tom ku mne prišla otázka s výčitkou: “Koľko z tejto sumy presahuje skutočnú cenu tej šatky a ako veľmi pomôžem tej žene, ak si šatku kúpim?” Nuž, Skajka rozhodla za mňa. Ju si medzičasom odchytila iná predávajúca, no aj tak si vybrala tú istú šatku čo ja, len v iných farbách. Rozhodli sme sa, že si šatky kúpime, no nakoľko sme nemali drobnejšie ako 50.000 rupií, panie zo stánkov nám ani nevydali a usmievali sa stále tým istým balijským dobrosrdečným úsmevom. Vravíme si, neví…veď to bolo len pár tisíc.

Odkedy sme prišli, stále sa smejeme, že sme milionárky. 1 euro je 15.000 indonézskych rupií.Milión rupií je asi 70 eur, čo sa na dovolenke minie naozaj rýchlo. Až do momentu, kedy ste takí rozčarovaní z miliónov vychádzajúcich priamo z bankomatu, že si zabudnete vybrať bankovú kartu a cez dialog Tatrabanky hlásite so všetkou skromnosťou, že ste ju stratili …na Bali…v Indonézii.

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: