Požehnane ozbrojená zem

Požehnane ozbrojená zem

Vychádzame z letiska v Tel-Avive. Zmätené z niekoľkých poschodí letiska a netušiac, z ktorého nám odchádza autobus priamo do Jeruzalema sa rozhliadame po okolí. Ozbrojené ženy v zelených overaloch, skutočné zbrane prevesené cez telá, ortodoxní židia s typickými čiapočkami a šnúrkami visiacimi okolo pása, zahalené moslimky plus všetko to, čo uvidíte v každej Európskej metropole. Je tu ťažkých 40 stupňov, no pri pohľade na všetko naokolo sa nám dýcha ešte ťažšie…

Moderný autobus nás vyváža z mesta a nasleduje zastávka Jeruzalem. Najsvätejšia zem, stred všetkého, rodisko Ježiša, syna Božieho. Teda aspoň to som očakávala. Vopred som si vygúglila všetko, čo sa týkalo kresťanstva, aby som pochopila, do akej viery som sa narodila a čím sa líši naše náboženstvo od tých, ktoré som na cestách mala príležitosť bližšie spoznať. Na zozname nechýbal Betlehem, Olivová hora, Múr nárekov a celé staré mesto a kostoly v ňom.

Cez ozbrojených študentov a pár zastávok električky sa dostávame k Damascus gate. Brána, ktorá je najbližšie nášmu hostelu v starom meste. Opäť sú tu ozbrojení policajti, a tak usudzujeme, že tudy cesta nevede…Ideme ďalej, pozdĺž 10 metrov vysokého nikde nekončiaceho múru, až sa dostávame k bráne, kde sa dá bezpečne prejsť. Tenké uličky lemované pouličnými stánkami priamo v hradbách. Pocit klaustrofóbie v labyrinte plného ľudí najrôznejších rás, náboženstiev, a tvárí, ktoré málokedy veštia niečo dobré. Stratili sme sa. Policajti, ktorých je tu naozaj požehnane sa pri nás zastavujú a lámavou angličtinou nám vysvetľujú, že musíme vyjsť von a vojsť tou bránou, ktorú sme so strachom obišli…Ale! Musím dodať, že prvýkrát v živote mám z toho, že ma chce osloviť policajt, dobrý pocit, nie naopak. Naozaj nám tu chcú pomôcť 🙂

Už vyše 2 hodín zápasíme s mapou. Prešli sme už Arménsky, moslimský aj židovský kvartál a náš hostel je v tom kresťanskom. Dvojhodinová prechádzka v starom meste Jeruzalema možno znie príjemne, ale my sme po nočnej ceste autom, lietadlom, aj autobusom. Zložiť si veci a pokračovať v naplánovanej ceste by sa nám páčilo viac. Nestrácame nádej, keď v tom mapa ukáže, že sme už skutočne blízko nášmu cieľu. S najväčšou radosťou a potom na každej časti našich tiel zrýchlime tempo a prichádzame do cieľa…podľa mapy…V realite sme na murovanej streche s kopou bordelu, po ktorej levitujú ortodoxní židia v oblekoch a klobúkoch.

Naše hlavy už vymýšľajú ako sa na elektrickom kábli spustiť po streche na spodnú ulicu, no v tom príde aj nápad, že sa jedného zo židov spýtame na cestu. V hlave otázka: „A môže vlastne žid komunikovať s neznámou ženou?“  Mohol. A znova nás poslal späť! Na ceste zo strechy stretávame usmievavú černošku a tá nás dokonca odprevadí až na tú správnu ulicu.

Náš hostel je tiež súčasťou starých hradieb, s malými zamrežovanými oknami, koránom na recepcii a večerou zadarmo kde inde ako na streche. Naše duše by si chceli pozrieť viac, ale telá nevládzu. Navyše, predstava toho, že vyjdeme do toho labyrintu a nenájdeme cestu späť ešte pred zotmením nás vystraší natoľko, že sa prejdeme len v blízkom okolí, navečeriame sa a hneď ráno odchádzame do Eilatu, kde je hraničný prechod do Jordánska.

Ešte si stíhame vychutnať židovské modlenie a moslimské árie a ja zaspávam s miliónom otázok, ako: Prečo sú zbrane vo „svätej“ zemi?, Ako vplýva na malé deti, že každý deň vidia ozbrojených ľudí?, Prečo je povinné, aby slúžili mladí ľudia v Izraeli armáde?, Prečo a načo ten náboženský dresscode pre moslimov aj židov, keď je tu 40 stupňov?, Prečo sa kruh starého mesta delí na kvartáli, keď sú aj tak všetci všade?,

… a prečo vlastne musí mať každé náboženstvo vlastného Boha?

 

Staré mesto Jeruzalema
Damascus gate

Mozaika znázorňujúca Izrael ako stred

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: