Bolognese farniente

Bolognese farniente

Je streda, 15.1.2020.

V Bukurešti, ktorú nazývam určitý čas domovom som iba desať dní a už mám pocit, že potrebujem nevyhnutne odísť na výlet. My cestovatelia to takto proste máme. Som však chorá a energie na zvyš nemám, takže si dopredu všetko snažím premyslieť, aby som nemrhala zbytočne ani štipkou času. V mysli skladám outfity s otvorenou aplikáciou počasia, aby som to náhodou neprestrelila.

Mám však dva, povedzme, celkom závažné no nie neriešiteľné problémy:

  1. Nemám ruksak, pretože už druhý rok ma žiadny nezaujal, a tak si na striedačku požičiavam ten Nikin.
  2. Som na PN, do konca týždňa… V hlave mi napáda asi tak 15 reálnych scenárov, kde buď klamem v práci, alebo ma vypočúva rumunská sociálka. Nič z toho sa mi nepáči, a tak úprimne píšem šéfovi, čo by sa dalo prehliadnuť a ako by sa to dalo vymyslieť.

Napokon ľudský faktor vyhráva nad formalitami a ja zaspávam s čistým svedomím, troma outfitami a rozhodnutím, že si ráno pôjdem kúpiť najlacnejší ruksak, aký v Bukurešti nájdem.

Príkladne zbalená odchádzam na letisko do svojej malej oázi, Mastercard lounge. Tu trávim väčšinu svojich predletových minút. Tento raz nemám apetít na dobroty zadarmo, wifi nefunguje, a tak beriem do rúk knihu, ktorú som si vypýtala od Ježiška.( Asi by som jej mala začať robiť promo, pretože je tak dobrá, že sa na ňu odvolávam takmer v každej konverzácii odkedy som ju otvorila). Čas letí, pretože kniha ma naozaj zaujala… s Nikou zvykneme hovoriť, že kniha si vás vypýta v pravý čas, keď ju najviac potrebujete. Tak ako aj destinácia. Tou mojou je dnes Bologna.

Určite ste videli film Jedz, modli sa a Miluj, kde hlavná hrdinka nevie čo ďalej so životom, a preto sa rozhodne opustiť manžela, prácu a namieri si to do Neapolu, aby sa najprv prejedla k šťastiu a popri tom naučila taliansky. S malou dušičkou dúfam, že Bologna bude mať na mňa rovnaký efekt.

Liedtadlo je pre mňa vždy nejakým zázračným teleportom, v ktorom sa počas letu vytratia všetky problémy, obavy a strach, kde sa so stúpajúcou nadmorskou výškou všetko zlé vyparí a s klesaním príde len vzrušenie, šťastie a troška nevolnosti. V Bologni pristávam ako nový človek. Zrazu cítim energiu, ktorú som doteraz nemala. Apetít sa mi vracia tiež, a to som ledva prekročila brány letiska. Som na ceste za Alexom, mojím bývalým spolubávajúcim a už sa celá chvejem nedočkavosťou objať ho. V Bukurešti sme spolu žili rok, z toho posledné tri mesiace sme trávili spolu čas intenzívne a prirástli sme si k srdcu.

Ide mi naproti, pretože sa taktiež nevie dočkať. Moja energia sa naším stretnutím ešte znásobuje a choroba v tomto momente zmizne úplne. Alex sa ma opatrne pýta čo by som chcela robiť, pretože si myslí, že sa necítim natoľko fit, aby sme si prešli Bolognu v noci. Ja však srším optimizmom a za monológu o tom, čo mám nové, čo sa deje v našom byte, opúšťame izbu. O pár minút neskôr už jem najlepšiu pizzu v živote, za 2€. Bologna v noci je krásna. Neviem sa dočkať ako bude vyzerať zajtra po prebudení.

Biorytmus mňa a Niky je spojený pri cestovaní so Slnkom. Voláme to „chickens“ pretože, vstávame zavčasu s východom Slnka a väčšinou krátko po západe líhame do postelí. Presne ako sliepky (toto pomenovanie sme dostali na jednej z ciest a odvtedz sa ho držíme). Slnko dnes svieti a obloha je zázračne modrá. Predpoveď hlásila dážď, no zdá sa, že nám všetko praje. Ideme na raňajky, kde ma Alex prenechá druhému kamarátovi, s ktorým sme sa zoznámili v Bukurešti, Vincenzom. Alex sa musí venovať na chvíľu škole, a preto sa mojím sprievodcom stáva Vince. Je tým najlepším akého som mohla dostať. Hovorí mi príbehy, ukazuje tajné uličky, berie na najzaujímavejšie miesta, odporúča najlepšie reštaurácie.

Prichádzame na Piazza Maggiore, Slnko je vysoko a mne sa vtískajú do očí slzy. Cítim vo svojom vnútri teplo, vďaku a obrovkú lásku. Stáva sa to vždy pri cestovaní, keď ma zaplaví obrovská vlna energie, nič iné neexistuje, iba ja a rozmanitosť sveta, ktorú v tom momente objavujem. Presne si pamätám, kedy som tento stav zažila po prvýkrát a odvtedy ho cítim takmer na každej ceste. S Nikou to voláme „rozpučí ma od šťastia“. Vince ma vidí, a ja si myslím, že je asi prekvapený, prečo plačem uprostred námestia na obed. On ma však objíma a hovorí, že chápe. Neskôr zisťujem, že Vince je omnoho uvedomelejší ako som si myslela, a ja som ešte vďačnejšia, že na ceste životom môžem spoznávať takýchto ľudí.

Nadišiel lunch time, chalani si ma striedajú a my máme namierené do Sfloglie, Bolognskej trattorie, kde si sami vyrábajú cestoviny. Bologna je tradičná tortelinnami, takže výber je jasný. Predtým než mi na stole pristanú tortelinni so šalviou, dostávam lekciu o tom, aký je rozdiel medzi trattoriou a ristorante. Deň ukončujeme ochutnávkou Montenegra, Bolognského likéru, aby som aspoň trochu okúsila nočný život v študentskej časti Bologne. Spať ideme pred polnocou, petože budík je nastavený na 6:30, tak ako to s Nikou máme radi.

Dnes má Alex omnoho viac energie než ja a mne trvá hodnú chvíľu, kým sa preberiem. Na autobusovú zastávku ideme ešte po tme a v daždi. Nám to však neprekáža, pretože Bologna má všade Portici, klenby nad každou ulicou. Tie nás chránia pred dažďom a my cupkáme s nerozlepenými očami do Flixbusu smer Florencia. Obaja potrebujeme šlofíka, a tak sa na chvíľu odmlčíme. S prebudením dostávam novú dávku vzrušenia. Nedokážem sa prestať usmievať na šedú oblohu spoza autobusového okna. Budím Alexa a s najvúčším úsmevom mu ďakujem, za všetko.

Florencia je upršaná a plná turistov. Možno preto vo mne nezanecháva najkrajší dojem. Je naozaj zaujímavé na základe čoho sa nám miesto/mesto páči, alebo nie. Florencia sa teda u mňa stáva zastávkou, ktorú mám vyškrutnutú zo zoznamu, a tým to končí. Vraciame sa do Bologne, aby sme sa stretli s Alexovymmi kamarátmi. Na programe je najlepší čokoládový koláč, pokrové videá a spánok pred posledným dňom.

Ráno je krásne, a my meníme náš plán ísť do Saint Luca, malého kostola na okraji Bologne s najdlhšími Poritici na svete. Pešo by nám to trvalo asi hodinu a vzhľadom na naše „najazdené“ kilometre z predchádzajúcich dní konštatujeme, že nám chodenia stačilo. Kostolov sme tu videli aj tak dosť. Alex varí obed pre niekoľko ľudí, zatiaľ čo ja pijem čaj a klebetím s jeho kamarátmi. Za krátko nás Alex opúšťa a ja sa vydávam načerpať trochu nedeľnej atmosféry ulíc osamote. Hlavná cesta je uzatvorená, aby umožnila ľuďom voľne chodiť v centre, a tak vytvorila veľkú pešiu zónu. Dávno som sa necítila sama tak bezpečne. V Bolognni cítiť pokoj, kľud a mier. Nie je to typické talianske mesto, kde vládne chaos, ľudia sa prekrikujú a autá na seba trúbia. Po niekoľkých hodinách sa vraciam k Vincenzovi, aby som uňho prečkala posledné hodiny pred letom. Vince je naozaj skvelý hostiteľ, ktorý mi dáva viac pozornosti než sa mi dostalo za posledné obdobie „doma“. Napriek tomu, že je jeho izba chladná, zaspáva sa mi dobre, pretože ma hreje pocit, že mám vo svojom živote ľudí, ktorým na mne žáleží. Nech sú kdekoľvek na svete.

O 4 ráno mi Vince volá taxík. Odchádzam späť do reality s úplne novou energiou pre 2020.

Bologna mi nevrátila len apetít do jedla ale aj do života.

 

Venované Alexovi

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: