Cestovanie počas Corony alebo ako som sa dostala domov

Cestovanie počas Corony alebo ako som sa dostala domov

”Skaji? Mám nám doniesť rúška?” pýta sa ma Nika pred cestou do Mexika. Píše sa Február dlhého roku 2020 a my sa chystáme na našu tradičnú dovolenku “medzi semestrami”, ktorá je súčasťou našich životov od roku 2014.

“Vieš čo zober po jednom, nech sa nepovie”. Stroho odpoviem, pretože v tomto čase ešte ani netuším čo sa začne o necelý mesiac vo svete diať.

Nika letela z Mexika koncom februára do Viedne, kde spozorovala, že ľudia sa začínajú obávať a rúška sa pomaly ale isto stávajú súčasťou denného outfitu. Ja som z Mexika prišla o týždeň neskôr do Rumunska. Tam sa rúška ešte do módy nedostali. Ešte v ten istý týždeň ako som prišla z Mexika, som letela na Cyprus, pretože mi bolo málo a rok 2020 mal byť ten naj naj naj čo sa týka cestovania. Po príchode z Cypru to celé nabralo nejaký rýchly spád, zavreli nám kancelárie, poslali nás pracovať z domu, o chvíľu sa zatvorili kluby, bary a ani sme nevedeli ako, o necelé dva týždne sme mohli na ulicu vyjsť len s vlastnoručne napísaným vyhlásením, uvádzajúcim jeden zo 7 dôvodov schválených rumunskou vládou… Prvé festivaly boli zrušené, letenky (ne)refundované, výlety presunuté na neurčito a to čo nikto z nás v živote nečakal sa stalo skutočnosťou: pandémia.

Ako sa dostať domov?

Nepamätám si presne, aké pocity som mala zo začiatku, jediné čo viem je, že ma utešovalo to, že sme všetci v rovnakej situácii. Covid zasiahol všetkých rovnako. Utešovalo ma, že nikto nemôže ísť von, že nikto nemôže navštíviť priateľov, alebo podniknúť výlet, na ktorý sa tak dlho tešil. Do určitej miery ma dokonca upokojovalo aj to, že nie som jediná, ktorá sa nevie dostať za svojou rodinou.

Práve cestovanie “domov” sa stalo mojím najväčším problémom. Veľvyslanectvo SR v Bukurešti malo zabezpečiť repatriačný let/autobus. O repatriácii Slovákov sa rozprávalo v každých televíznych novinách o 19-tej. Každý deň sa menili pravidlá a nariadenia, sprísňovali opatrenia a ja som strácala nádej, že sa domov vôbec dostanem. S každou dávkou malej nádeje prišla aj dávka neistoty a strachu z toho čo ak…

Čo ak poletím domov a nakazím sa na ceste?

Čo ak v zariadení ministerstva SR nebude internet a ja nebudem môcť pracovať?

Čo ak sa nebudem vedieť dostať naspäť do Rumunka? …

Po troch mesiacoch

V takomto rozpoložení plnom otázok, strachu a cnenia za rodinou, s vedomím, že oni sú všetci spolu, som prežila v Rumunsku 3 mesiace. Tak dlho trvalo, kým sa nariadenia v Rumunsku nezačali uvoľňovať a kým ľudia mohli opäť vyjsť na ulicu bez papierov, s uvedením dôvodu opustenia domu.

S uvoľnením opatrení prišlo leto, a ja som si kúpila letenku domov. Tá však bola zrušená, pretože Rumunsko sa dostalo na zoznam krajín s kritickým nárastom infikovaných. Necelý týždeň predtým, než som sa dozvedela o zrušení mojej letenky, som sa dostala na Slovensko autom. Toto spontánne rozhodnutie bolo do značnej miery ovplyvnené intuíciou, ktorá mi našepkávala, že ak si proste nezbalím veci a zajtra neodídem, ostanem v Bukurešti dlhšie než by som chcela. A tak som sa pobalila, napísala rodičom a o deň cestovala do Košíc.

Rumunsko sa nás držalo silno, pretože pred maďarskými hranicami sa nám stihlo pokaziť auto… čerešnička na torte. Zabudla som, aké šťastie v nešťastí vždy na svojich cestách mám. No v tom momente, som sa tešila, pretože to bolo jediné dobrodružstvo, ktoré som za posledné tri mesiace zažila.

Židovská synagóga v Lučenci

Akurát sa pýtam…

Zastaví pandémia človeka v žití a plnení si snov?  



Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: