Gin&Tonic a koniec semestra

Gin&Tonic a koniec semestra

Dnes sme ukončili semester. Z jazykového testu som viac nevedela ako vedela. Ale… prvýkrát v živote konečne beriem školu s rezervou. Učím sa tu každý deň. Také veci, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Ale presne po takých veciach moja duša predsa prahla…Držím v ruke Gin&Tonic, ktorý sme si s Nanou víťazoslávne naliali hneď po príchode domov a pozerám sa do zrkadla.  Mám na sebe šaty, ktoré som si kúpila, keď som na Slovensku zrušila svoju „podnikateľskú činnosť“, zrušila si zdravotné poistenie s jednosmernou letenkou ako dokaz, že neviem, kedy sa vrátim. Srandovné, na tom je to, že som v tej dobe ani netušila, že som podnikateľ (podľa Slovenskej legislatívy, pretože som predsa bola študent…Ale všetko sa dá, keď sa chce, všakže 😀 Hlavne keď sa snažíš legálne si zarobiť na cesty, ktoré ťa toľko učia. A jednou z takých ciest je aj táto…

 

Čo som sa naučila?

Dookola budeš stretávať rovnakých ľudí, budeš sa dostávať do rovnakých situácií…

…a je len na tebe či záver bude rovnaký, alebo iný.

Poznáte tú vetu: „Dvakrát do tej istej rieky nevstúpim!“ alebo pre jednoduchších: „Dvakrát do rovnakého hovna nešľapnem!“? Tak teda…narovinu: Šľapneš! A budeš doňho šľapať dovtedy, kým si nebudeš musieť kúpiť nové topánky. Fakt! Máš na výber 2  možnosti (a vždy máš na výber, nezabúdaj!:

  1. Kúpiť si nové topánky už teraz (ale to nejde zo dňa na deň veru/
  2. Vysrať sa na to! čo v preklade znamená, že sa dostaneš opať do rovnakej sračky so zapamatanými vzorcami, ktoré vobec nefungujú a robia ti len starosti. Vždy robili…

No…Tak proste párkrát v/stúpiš do toho istého a potom sa naučíš. Že tá sračka nie je nikdy úplne rovnaká, len ty a tvoje vnímanie a konanie robia dookola to isté… A toto uvedomenie mňa oslobodilo.

 

3 mesiace som sa dennodenne stretávala s majiteľkou domu, ktorá mi pila krv, hoci som s ňou súcitila a snažila sa ju pochopiť. No jej bolo málo a to, čo som robila nebolo dosť. Keď som pochopila, že sa možem aj rozdrapiť  a jej to aj tak nebude dosť, ocitla som sa v situácii na vysokej škole a pripomenula si, že už vtedy som si povedala: „Raz a stačilo!“  O týždeň na to bývame v novom a možem sa naplno nadýchnuť. Bolo to jednoduché? Ani zďaleka. Dostala som otázku: „Nie je to len ďalší z tvojich únikov?“ Nebrala som tú otázku ako provokáciu, vážne som si ju vzala k srdcu a zvážila. Plakala, že nechcem v živote len utekať a potom ani neviem zkadiaľ (možno telefonát so Sky, možno doma, možno intuícia, možno konštelácia hviezd…/ povedala som: „IDEM!“ a nikdy som si ničím nebola istejšia.

Netušila som kam pojdem, ale nebola som v tom sama. To je doležité spomenúť. Nana tu bola so mnou od začiatku po koniec, hoci každá z nás mala inú nezávislú cestu a každú z nás naučila táto skúsenosť niečo iné. Ďalšie poznanie z Bali:

Nikdy nie si sám!

Dokazom toho bola aj správa na WhatsAppe pre všetkých jogínov z Tabananu, ktorých sme stretávali raz mesačne na joge. Jedna jogínka mi odpísala, že má pre nás domček a možeme sa prísť pozrieť. A to bol TEN DOMČEK! Ten, v ktorom ostávame najbližších 6 mesiacov. Pravdepodobne. Okrem jednoplatničky, 2 matracov a posedenia v obývačke sme nemali nič, ale stálo nás 2 dni práce, aby sme si tu spravili hotové kráľovstvo. Nemáme toho veľa, ani teplú vodu (čo zas v trópoch nie je taká tragédia/…ale keď vyjdem z domu na konci ulice , vyvalím sa do hamaku a pozerám sa na miestnu džungličku, hneď musím „pochváliť dňa pred večerom“ ako by Nana povedala.

Neunikla som, len som šla za vlastným šťastím a neriešila problémy iných. Pretože to nie je moj údel! Tak, ako to nie je údel nikoho z nás.

 

Venované všetkým, ktorí sa rozhodli odísť, opustiť a odpustiť.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: