Ju-Au-September

Ju-Au-September

V poslednom úryvku z denníka cestovateľa časť Rumunsko mám napísané “mesiac tretí”. Od tohto obdobia uplynul ďalší mesiac a pol.

Čas tu letí.

Ani neviem ako a už som tu vyše 4 mesiacov. Jediné čo ma prinútilo pozastaviť sa a uvedomiť si túto skutočnosť je príchod jesene. Slnko už nehreje tak ako pred týždňom, opálenie bledne a prvá várka spolubývajúcich odchádza.

Ak som to nespomenula predtým, bývam v byte, takmer v centre mesta, o výmere 215 metrov štvorcových, so 4 francúzkymi študentami. Približne všetci v mojom veku, približne všetci na rovnakej vlnovej dĺžke…všetci na stáži. Dvaja z “originál” zloženia, do ktorého som sa prisťahovala už odišli a nahradili ich noví, a tretí odchádza koncom mesiaca. Musím však poklopať, pretože táto zostava, byt, všetko je dokonalé. Obrovský priestor, každý sa oň stará, varíme si, upratujeme, máme návštevy, rešpektujeme sa, no najmä si pomáhame. Akúrat pred chvíľou sme riešili dilemu jedného z nás o tom, ako sa správne rozhodnúť. Neviem čo viac môže človek chcieť ako nájsť porozumenie a podporu u ľudí, s ktorými sa stretne na obmedzený čas v úplne cudzej krajine. Čo je viac ako prísť na miesto považované za DOMOV a mať navarené a 5 ďalších ľudí k dipozícii na riešenie tvojich problémov, zvládanie tvojich strastí, nosenie tvojho bremena?

S francúzkou komunitou som sa bližšie zoznámila vďaka párty na francúzskej ambasáde, ktorá sa konala 14. Júna na Deň nezávislosti Francúzska. Obrovská udalosť, živá hudba, jedlo a nápoje zadarmo. Francúzske víno a syry, quiche, a všade navôkol ľubozvučný jazyk, z ktorého sa na mňa pomaly ale isto začína niečo lepiť. Presne deň predtým čo vyhrali World Cup. Atmosféru pred veľkou obrazovkou počas finálového zápasu neviem ani opísať. Prvýkrát som si užívala futbal a tešila sa z gólu. Zdieľať ich radosť a ich lásku k vlasti bolo nieco krásne. Niečo čo som na Slovensku zažila veľmi zriedka. Ak by som mala na nich vybrať jednu vec, ktorú obdivujem a určite by som sa ju od nich chcela naučiť, je to práve láska k vlasti.

Od tohto víkendu zliateho do pár hodín, sme nerozlučná partia s +- 13 ľuďmi a trávime spolu minimálne jeden deň v týždni a víkendy. Hneď prvý víkend od nášho “zoznámenia sa” sme zorganizovali veľkolepý spontánny výlet do Vama Veche, na počesť narodenín mojej spolubývajúcej. Tej musím poďakovať, pretože je akousi spojkou medzi jej kolegami a našimi spolubývajúcimi. Vo Vama Vechce som s nimi zažila jednu z najnezabudnutelnejších párty v mojom živote. Párty kedy sa 10 ľudí rozhodlo spať na pláži a užívať si východ Slnka presne tak ako som to robila ja v USA. Tento okamih nás spojil natoľko, že putá vzniknuté v túto noc nikdy nezaniknú a každý z nás si spomienky z tohto leta bude uchovávať ešte veľmi dlho.

14. Jún bol dávno a už ubehlo zopár víkendov. Niekoľko z nich sme strávili na horách, niekoľko každý so svojimi návštevami, frajermi, rodinou, alebo inými kamarátmi v Rumunsku. Horám by som však veľmi rada venovala osobitý článok, pretože tie sú tu naozaj prekrásne. Rumunské hory zo mňa spravili človeka, ktorý upredností prírodu a čerstvý vzduch rumunských hôr pred párty prostredím pobrežia Ćierneho mora.

Na výročie 4tého mesiaca v Bukurešti som stála na vrchole hôr a pozerala sa na predo mnou sa rozprestierajúce vrchy Bucege, ktoré som zdolala pár týždňov predtým. Neopísateľná krása a nevýslovná hrdosť nato ako som dokázala zdolať takú horu. U nás som naozaj nebola človek na turistiku. Už teraz viem, že sa do hôr ešte určtite vrátim. A nie len raz…

Aby som nevynechala žiadne cestovateľské zážitky musím spomenúť návštevu Draculovho zámku a hradu Peleš. Ak budete hľadať na webe určite sa dočítate, že Bran za veľa nestojí a Peleš je must! Presne takéto pocity zdieľam aj ja. Na tieto dve miesta sme išli s mojimi slovensko-českými posilami. Tie bohužiaľ svoju púť v Rumunsku končia a mne neostáva nič iné, len si uchovať spomienky, udržiavať kontakt a veľmi pekne im poďakovať, že mi tu robili spoločnosť počas môjho začiatku.

Tento víkend sa chystáme absolvovať vraj posledný spoločný výlet, do Danube Delta (googli ak treba! miesto kde sa Dunaj vlieva čo Čierneho mora). Okrem iného sme začali s francúzskymi priateľmi praktizovať spoločné večere, kde vždy jeden z nás hostí tých druhých. Jedlo zadarmo v dobrej spoločnosti je najviac.

Čo sa týka mňa osobne, prešla som extrémnym obdobím šťastia, ktoré som necítila … snáď od môjho posledného pobytu v zahraničí a momentálne sa nachádzam niekde, kde čakám nato čo príde. Šťastie ma vyčerpalo natoľko, že si musím zobrať na chvíľu prestávku, zastaviť sa, spísať pocity, a vtĺcť si do hlavy, že všetko má svoj čas a ja sa nemusím nikam ponáhlať. Milujem rýchly spôsob života, ale nasadené tempo by si čoskoro vyžiadalo svoju obeť a ja som už vo veku, kedy nechcem stavať svoje zdravie do hry. Jeseň je zradná. A nie len vo fyzickej forme…

Dostavila sa prvá melanchólia a “homesick”. Taktiež asi prvýkrát v živote… Neviem s určitosťou povedať, či je to tým, že prvýkrát v živote neviem kedy a či vôbec prídem naspäť domov, kedže doteraz každý môj “výlet” bol iba dočasný. Možno je to tým, že sme prvýkrát v živote roztrúsení po celučičkom svete a ani ten hore nevie, ako sme sa do tohto stavu dostali… Niekedy je lepšie nepremýšľat nad tým, aké by to bolo “keby”.

Treba sa nadýchnuť čerstvého jesenného vánku a s otvorenou náručou prijať to čo obdobie jesene prinesie.

Farby jesene sú dostatočne príťažlivé nato, aby sme sa mali načo tešiť. A jeseň vždy doposiaľ znamenala začiatok…

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: