LISABON-PORTUGALSKO-LISABON

LISABON-PORTUGALSKO-LISABON

Z lietadla vystupujem rozospatá, no zároveň nedočkavá.

Od rána som v Rubenom neprehovorila. Odkedy sa naše cesty na Cypre rozdelili, nie sme veľmi v kontakte. Kúpa letenky bola veľmi spontánne a ja som chcela mať omnoho viac jednu krajinu vyškrutnutú z listu, ako vidieť starého priateľa. Naposledy (týždeň dozadu) sme si povedali, že ma bude čakať už na letisku s prenajatým autom. Hľadanie sa trvá zhruba 10 minút. Sprievodný chaos sa strieda s vrúcnymi objatiami, pretože sme sa nevideli dlho a čakajú nás intenzívne tri dni vo dvojici.

Ruben už stihol požičať auto, za :O 9EUR / 3 dni. Neuveriteľné!!! Stále žasnem nad tým ako sa Ruben dokáže popasovať s „úplne bežnými vecami“. Pár dní pred príchodom som si stihla pozrieť čo v Lisabone stojí za návštevu a v rýchlosti to s ním zdieľam. On má už všetko dopredu naplánované a berie ma na raňajky do najznámejšej cúkrárne kde podávajú Pastel de Nata. Sedíme v malej kaviarni, ktorá sa hemží turistami. Niekorí čakajú stále vonku, pretože nevedia, že si môžu sadnúť dovnútra. Nebyť Rubena, asi som jednou z nich. Z radu, ktorý pred touto kaviarňou stojí usudzujem, že turistov musí byť v Lisabone naozaj veľa. Je začiatok decebra a ja sa prepletám medzi húfmi a prosím Rubena aby ma nestratil. S odstupom času som prekvapená, že aspoň názov Pastel de Nata si pamatám, kedže nič iné čo sme v ten deň videli mi v pamäti neutkvie. 

Rozmýšľame kadiaľ budú naše cestovateľské kroky viesť. Ruben ma popoludní berie do malého prístavu vzdialeného pár kilometrov od Lisabonu – Cascais. Z tohto miesta cítiť domácku atmosféru. Miesto je veľmi pokojné. Napriek decembrovým teplotám sa tu stále na pláži hrajú volejbal bosí, polonahí muži, vedľa ihriska je obrovké ruské koleso, ktoré nefunguje a mne pomaly ale isto začína byť chladnejšie. Zohrieva ma len pohľad na vianočnú sochu Santa Clausa a predstava teplého obeda. Obaja sme vstávali zavčasu čo sa odráža na výbere obeda. Každý si objednávame nápoj z čerstvého ovocia, polievku, a druhé jedlo. Po pár sústach polievky vieme, že budeme mať problém to všetko zjesť. Rubena si ešte zo školských čias pamätám ako toho dobre vychovaného chlapca, čo zje všetko čo má na tanieri a preto máme v túto chvíľu problém. Po doslova dotlačení posledného sústa sa presúvame na palety a vyfukujeme ďalšiu hodinu. Veľmi pomalým tempom schádzame z malých, krásnych a veľmi kľudných uličiek ( v porovnaní s rušným Lisabonom) aby sme si kúpili víno na našu ďalšiu aktivitu.  Pri zaparkovanom aute nás víta spoza stierača pokuta, ktorú sme dostali za parkovanie…

Ľahší o 30 eur smerujeme na najzápadnejší bod Európy. Útes, kde si máme vychutnať západ Slnka. cestu sprevádza ticho, pretože Ruben je trošku zaskočený pokutou, ale mňa to nerozladí a užívam si tú najkrajšiu scenériu. Útes vyzerá filmovo. Sme tu sami dvaja. Sadáme si na kraj a ja sa začínam báť ako sa vyštveráme naspäť po zotmení. Prehováram Rubena, že mi je zima, lebo nechcem priznať, že sa bojím, že spadnem. Tento strach by nebol taký opodstatnený, kebyže nie som známa tým, že si vyvrtnem členky na každom možnom aj nemožnom povrchu, za každých možných aj nemožných okolností. Ruben pozerá na oblohu a usudzuje, že dnes západ Slnka neuvidíme, pretože obloha je zatiahnutá. Kráčame naspať s fľašou a dvomi plnými plasťákmi. Po kritickom výstupe sa začínajú na oblohe črtať tie najkrajšie odtiene červenej a ja si vyčítam, že ma strach premohol, pretože sedieť s takýmto výhľadom pre sebou, na najzápadnejšom bode Európy by malo určite svoje čaro.

Nuž… treba si povedať, že všetko je tak ako má byť a my aspoň máme možnosť vychutnať si zvyšok vína v malom kostole v našej ďalšej destinácii –  Sintra.

Začínam si uvedomovať, že tento výlet je naozaj skvelý. Ruben má rovnaké preferencie ako ja – jedlo považuje za súčasť cestovania. Toto je napríklad niečo čo veľa turistov, “low cost” cestovateľov nerobí, pretože jedlo sa stáva jednou z najväčších položiek v rozpočte, a my naň určite nešetríme. Počas spoznávania krajiny a kultúry je pre mňa a Niku viac než žiadúce ochutnať všetky miestne dobroty. Po sýtom obede však večeru vynechávame a zaspávame s plnými bruškami uisťujúc sa, že tie zvuky čo bude druhý počuť, určite prídu z vonku 😀

Kedže sa nikam neponáhľame ráno spíme až do 9. Po prebudení sa oblečieme, zbalíme si pár vecí čo nesieme so sebou a zanechávame náš hostel v centre Sintry. Plánujeme menšiu túru a tak sa ideme výdatne naraňajkovať. Včerajší obed nám konečne strávilo, tak snáď dokážeme do seba dostať sýtejšie raňajky. Pastel de Nata a káva sú nepochybne súčasťou portugalských raňajok. Začíname svoju púť okolo hradu v Sintre, kde sa strácame. Nedokážeme nájsť správnu cestu, ktorou sa má naša túra začínať a tak sa len túlame po okolí. Spoznávame zákutia, oddychujeme na skalách s gigantickým aloe vera. Ruben ma núti ísť cez “skratky” ale ja pritakám, pretože Slnko vysoko na oblohe žiari a ja som odhodlaná ho druhý krát nesklamať. 

Dostávame sa do dedinky, ktorou sme už raz prešli autom a môj orientačný zmysel mi hovorí, že ideme správne. Chceme sa presunúť inam a preskúmať ďalšie zákutia tohto rozprávkového miesta. Keď píšem rozprávkového, naozaj to myslím. Bola som už v niekoľkých záhradách, prešla som si Versailles, ale nikde som nevidela takú krásu ako tu. Neopísateľné záhrady, krásny kaštieľ, zeleň všade navôkol. Podzemné cestičky prístupné turistom a neskutočná studňa, akú som ešte v živote nevidela. Práve ňou sa vchádza do podzemných chodieb. V momente, keď sme pod zemou si predstavujem, že som majiteľkou záhrad a schádzam sa tu s tajnými známmosťami. Z predstáv ma dostáva do reality škrekot španielskych dám, ktoré sa zjavie boja pavúkov… Dojem z tohto miesta však ostáva presne v tom bode do akého sa dostal pred chvíľou. Pár fotiek, pár hlbokých nádychov aby som vstrebala vôňu tohto miesta a poberáme sa na obed. Sintra priniesla omnoho viac než som čakala a musím uznať, že toto miesto je čarovno čarovné.

Aby sme stihli tento krát poriadny západ Slnka, Ruben nastavuje navigáciu dopredu a my by sme mali byť v cieli za 20 minút. Kým sa dostávame k ďalšiemu pobrežiu v aute nám hrá tá najlepšia hudba. Nedokážem v tomto momente ani len opísať aká som vďačná, že mám možnosť priateliť sa s ním. Ruben počúva Major Lazer! 😀

Západ Slnka je dokonalý a mňa tak trochu stiskne pri srdiečku zato, že Nika nemôže byť so mnou. Chcela by som aby tú krásu videla. Aby bola súčsťou mojich zážitkov, aby mohla precítiť presne toľko šťastia koľko v danom okamihu cítim ja. Slnko zapadá a my sa vydávame na cestu do Lisabonu, priamo k Rubenovi domov. Dnešná večera je rýchla a domáca. Skajkin toast, jeden hot dog, sprcha a sme pripravení ísť zažiť nočný Lisabon. Navštevujeme Rubenovich kolegov, zhodou okolností francúzov a ja som v momente naspäť „doma“. Noc je však iná, lepšia, hudba živšia, spomienky krajšie. Tancujeme až do skorého rána a ani ránom naša zábava nekončí…Čaká nás posledný deň.

Po prebudení máme už len posledný cieľ. Cetrum Lisabonu a Vianočné trhy. Cez tie najkrajšie ulice sa dostávame do starého mesta. Prvou zastávkou je výhliadková veža, alebo aspoň tak táto budova na mňa pôsobí. Dostávame sa hore a Ruben mi ukazuje kadiaľ pôjdeme. Z výšin sú tieto miesta v mojom vnímaní vzdialené hodiny chôdze. V skutočnosti sú však vzdialené asi 10 minút. Ulice rozlišujem podľa vianočnej výzdoby a keď už cítim, že máme dosť prosím Rubena aby sme išli po kufor, pretože moja ďalšia zastávka je letisko, smer Bukurešť.

Domov sa vraciam obohatená o tie najšialenejšie zážitky, o upevnené priateľstvo a o krabicu plnú Pastel de Nata 🙂

Venované Rubenovi.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: