Martinské naked

Martinské naked

Pred ferratou na Martinských Holiach som mala rešpekt. Pred dvoma týždňami sme ju dokonca obišli autom a pokračovali ďalej k vysielaču až na Hornú lúku. Predchádzajúce zahrievacie turistiky ma však pripravili na to, že som ju tentokrát zdolala.

Z rozprávania som o ferrate počula ako o najkrajšom mieste v Martine, no zároveň ako o turistike, ktorú zdoláš len ak sa nebojíš výšok. Jedna časť je totiž celá o tom, že sa pridŕžaš železného lanka, ktoré vedie priamo popri vodopáde. Hovorím si, že nemám silu v rukách, a kým dôjdeme do bodu, od ktorého máme liezť, určite budem dosť unavená. Istenie nemáme. A tak sa ma zmocnil strach a pri prvej príležitosti som ju obišla.

Druhej príležitosti som sa však pozrela priamo do očí a riskla to spolu so Skajkou. Tá strach zázračne vôbec nemá. Možno to je tým, že jej nikto nehovoril detaily, a teda nevie čo čakať. Ja zas očakávam príliš veľa adrenalínu a nakoniec sa bojím menej ako som si myslela. Takmer vôbec. Práve naopak, pociťujem pozitívny adrenalín, ktorý dodáva silu aj do mojich relatívne slabých rúk a lozenie po skalách mi nerobí najmenšie problémy.

Prešli sme polovicu trasy lozenia a stojíme pred rozhodnutím, či trasa jednoduchšia a kratšia, alebo ťažšia a dlhšia. Ľahšia trvá o polovicu kratšie ako ťažšia, no jej nevýhodou je, že pri lození majú nízky ľudia problémy dočiahnuť na železné stupáky, ktoré sú vmontované v skalách vodopádu. Ťažšia je zas náročná v tom, že obsahuje rovno dva vodopády a celkovo je viac zameraná na pomáhanie si rukami. Problém opäť pre menších ľudí spočíva v tom, že niekedy nedočiahneš od zeme k lanku a musíš vynaložiť skutočne „double power“, aby si sa vytiahol hore.

Smer cesty je jasný. Už dlho sa pripravujeme na ferratu, tak ju predsa neobídeme po jednoduchšej trase. Vyberáme si teda ťažšiu, ktorá sa začína obrovským vodopádom. Logické uvažovanie mi nedovolí predstaviť si, ako to zdoláme, a preto zahadzujem akúkoľvek myšlienku na analyzovanie a jednoducho idem priamo oproti vodopádu. Skajka je hneď za mnou. Cítim sa tak oveľa príjemnejšie a istejšie. Keby sa niečo stalo, sme hneď vedľa seba a pomôžeme si vytiahnuť sa na skalu aj keby čo bolo. Pre istotu si však pamätám telefónne číslo na horskú linku. Nie kvôli strachu, asi skôr kvôli pocitu istoty, že aj keby sa niečo stane, vieme hneď riešenie.

Zaujímavé je, že v prípade strachu z lozenia som očakávala obrovský strach, no v prípade prekrásnej prírody, ako my ju všetci opisovali som neočakávala nič extra. Očakávanie…sa vôbec nevypláca. Príroda tu je jedna z najkrajších, aké som kedy videla. Nie len na Slovensku, ale aj vo svete. Zdolať kopec a celú cestu ísť popri potoku a vodopádoch je proste zážitok. Byť v jeho bezprostrednej blízkosti, počuť mohutnosť vodopádov a zároveň pokojnosť prúdu a harmóniu medzi všetkým naokolo. Nie nadarmo sa hovorí, že modrá a zelená sú liečivé farby sprostredkúvajúce pocity pokoja a dôvery. Tá kombinácia všetkých odtieňov zelenej a nebeskej modrej ťa automaticky upokojí, a ani strach pred lozením to nedokáže prekonať.

Prechádzam popri riečke (ako inak) a sledujem každý svoj krok. Uvedomujem si, ako úžasne funguje ľudské telo. Ako náš zrak dokáže dopredu analyzovať priestor, kam položíme nohu a v momente, kedy urobíme krok už je všetko vopred naplánované. Vstupujeme do istoty, pretože naše oči už všetko vopred overili. Pýtam sa sama seba: „Prečo som sa vôbec bála?“ Možno som neverila sama sebe, ale príroda ma opäť raz presvedčila o tom, že sme dokonalí tvorovia, pretože pochádzame z dokonalej prírody. A naše spojenie s prírodou sa tak stáva dokonalou kombináciou a najväčším darom, aký si môžeme dopriať. Zastávam pred dreveným mostíkom, ktorý vedie cez rieku a kričím na Mária: „Ty si mi povedal, že sa mi tu určite bude páčiť, ale nie že to tu bude vyzerať ako v mojich snoch.“



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: