Návšteva po rumunsky

Návšteva po rumunsky

Dnes o 3:00 ráno odídem z domu na letisko. Po štyroch mesiacoch, odkedy som sa vrátila na Slovensko s tým, že tu musím začať žiť a je to jediná možnosť, ktorú som si zvolila, lebo mi podstatná časť mňa hovorila, že to tak má byť…

Ranná desiata na letisku

…neviem zažmúriť oka, pretože sa teším, že sa mi len po mesiaci a pol fulltime práce podarilo dostať dovolenku a ja opäť môžem cítiť ten pocit, ktorý necítim pri ničom inom, ako pri cestovaní: Jeden ruksak, v ktorom máš všetko a čo v ňom nemáš, to nepotrebuješ. Pocit, kedy vzlietneš, kolesá lietadla sa odlepia od zeme a už nie je cesty späť, a ak by to lietadlo malo aj padnúť, umrela by som šťastná…

Idem pozrieť Sky. Jediného človeka, ktorý vie všetko a je celú moju životnú cestu so mnou. Žije teraz v Bukurešti a pre mňa je tento výlet vlastne „len“ návštevou najdôležitejšej osoby v mojom živote. Môj ranný odlet a Sky short Friday sa spoja a vznikne z toho krásne stretnutie pri stanici metra Universitate. Sedím na obrubníku, opieram sa o mestskú lampu (o ktorú sa podľa mňa opierajú len bezdomovci a ja) a čakám, kedy vykukne. V rukách žmolím najobľúbenejší rumunský corvig cu masline (makový pletenec plnený olivami) a kým odlepím ústa od pečiva, už je tu s úsmevom, ktorý má len ona a mne sa chce plakať aj rozpučiť sa od šťastia, že kdekoľvek som, ona je so mnou. A keď ju môžem skutočne objať, mám naozaj všetko, čo v živote potrebujem.

 

A tak si cupkáme, ruka v ruke, aby sa ľudia nevedeli rozhodnúť či sme dvojičky alebo lezbičky. Doma vybalím všetky darčeky – spontánne nakúpené veci za celý ten čas čo sa nevidíme a vyberáme sa na obed. Vegánsko – nevegánsky na teraske so zázvorovým pivom. Máte takých ľudí, s ktorými sa stretnete a úplne zabudnete kde ste či koľko je hodín? To ja prežívam vždy s ňou. A dnešný obed nie je výnimkou.

Ja a Sky v reštauráci Acuarela

Keď sa začne stmievať, ideme k fontáne, kde má byť svetelná šou. Čakáme, komáre nás hryzú, slnko už zapadlo a šou sa práve začala. Hudba je otrasná, ale efekty úžasné. A my sa len pozrieme jedna na druhú, a vieme to: Toto nie je návšteva, ale ďalší unikátny čas, ktorý sa už nikdy nemusí zopakovať. Moment, v ktorom sme len ona a ja a tisícky kvapiek fŕkajúcich na nás z fontány za nami. Jednoduchosť bytia, radosť z maličkostí.

Svetelná šou

Večer musí byť podľa Sky štýlu pre-party u nich doma. Byt plný zahraničných ľudí, couchsurferov a nekonečných možností, kam v noci ísť. Nakoniec za jednu noc stíhame dve techno párty, z toho jednu pod holým nebom medzi panelákmi a máme čistú hodinu spánku pred odchodom na pláž vzdialenú tri hodiny. Stíhame…pretože na ceste predsa stíhaš všetko. Takisto ako náš šofér stíha všetko: zabaliť do auta svojho beagla, dať hudbu na maximum (bez ohľadu na to, že má psa a dve spolucestujúce, ktoré spali hodinu), pri zápchach spôsobených haváriami si zbaliť dvakrát brko, hodinu pred našou destináciou nás vyslať vyvenčiť mu psa, kým si nakúpi a potom nás vyhodiť na hlavnej ceste, lebo sa mu nechce odbočiť na vedľajšiu. Prvýkrát som zažila rumunskú kultúru na vlastnej koži…v rumunskom aute, s rumunským debilom.

Ja a Thor na ceste do Vama Veche

Vystupujeme na križovatke, z ktorej vedie iba jedna cesta – priamo na pláž. Zapínam navigáciu, ja backpack na chrbte, Sky len so Sisway plátenkou, a pred nami je drevený hostel s topánkami pribitými na bráne a s odkazom od Vodky, že sme celkom pekné. Recepčný pracoval v Nitrianskom hosteli a vie povedať ďakujem. Budeme si rozumieť (Aj sme si rozumeli, keď som mu išla povedať, že nefunguje záchod :D). Rýchle prezlečenie do štrikovaných bikín, veď ich po Filipínach treba predsa prevetrať a už sme tu. Prekvapivé, ale je tu biely piesok / kúsky štrku, pláž má asi 500 metrov, vo vzduchu cítiť veľa stupňov a slanú rybacinu, ženy majú oblečené kraťase a čizmy, v obchodoch je tovar z Juhovýchodnej Ázie a Nepálu, deti nám predávajú na uhoľ zhorenú kukuricu a my sa usádzame na uteráky pomedzi všetky slnečníky. Sky podľahne spánku a ja vode.

Vama Veche Beach

Prichádzam k nej a (ne)normálne sa s ňou zhováram: „Ahoj, rada ťa znova vidím, chýbala si mi.“ Sledujem vlny, ktoré mi tak chýbali a uvedomujem si, že sa niečo zmenilo. Keď som prišla do Indonézie, bála som sa ich. Všimla si to kamoška z Chille, keď som pred každou bojazlivo utekala a stála tam v kŕči. Dnes ich už poznám. Plynulo som prešla všetkými vlnami a preplávala na miesto, kde boli pokojnejšie. Podplávala, nadskočila. V hlave mi pritom preblysli všetky momenty Indonézie. Zlé ,dobré, nebezpečné, spontánne. Hotový vodný rituál. Vychádzam z vody a hovorím si: „Ďakujem, že som to prežila a že tu dnes môžem s tebou opäť byť.“ S vodou aj so Sky.

Prichádzam na súš a viem, že je všetko v absolútnom poriadku. Sky vyspatá a ja vymeditovaná. Večer si dávame víťazoslávny drink, pretože sme práve zahájili dovolenku. Opäť ide v pozadí techno, lebo tým tu žije celé Rumunsko (dokonca aj taxikári či ázijské bistrá) a my máme krásne filofozie, ako na každej ceste. Hovoríme si, ktorá sa čo naučila, ako dlho nám to trvalo, a aké je super, že máme jedna druhú. A že aj keď sa občas nechápeme, lebo máme každá iné životné cesty, vždy tá jedna druhú dobehne a povieme si: „Už ťa chápem.“ A preto sme najlepšie parťáčky na všetky cesty. #SISWAY

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: