(NE)náhodné Skopje

(NE)náhodné Skopje

Je stred pracovného týždňa a večer odlietame. Každá z nás je v typickom zhone zo školy a zavoláme si až keď sme na ceste na letisko, či to vôbec stíhame. Ja, Romi a náš prvý ďaleký výlet od čias Estónska. Kam? Na miesto, kde sme obidve túžili ísť a ani sme nevedeli prečo. Dnes už vieme!

Do hostela v Skopje sa dostávame niečo po polnoci a na recepcii náš čaká odkaz: „Zavolajte mi!“ Romi teda volá a z hlasu recepčného usudzuje, že to asi bude fešák. Pousmejeme sa jedna na druhú a čakáme…čakáme a čakáme až do druhej rána. Konečne sa recepčný dostaví a my sa môžeme ísť vyspať. Už sa nám to takmer podarilo priamo na recepcii! Keďže som ranný typ, netrvá dlho a skáčem z poschodovej postele, aby som videla, kde sme vlastne ubytované. Malý poschodový domček s názvom Shanti hostel, plno nezávislých cestovateľov z celého sveta a malá piecka, pretože tu plyn nemajú… Raňajkujeme spoločne s ostatnými a ja objavujem Ajvar. Paprikovo-baklažánovú pomazánku, na ktorú som sa na týždeň stala závislá. Takisto ako na všetky druhy pečiva. Myslím, že po Slovensku drží Macedónsko druhú priečku v najlepšom domácom pečive!

 

Historické centrum mesta je skutočne blízko. Známi nás varovali, že Skopje je tak na pol dňa, no my  sme len na žačiatku a už sme milo prekvapené a vieme, že na pol dňa to teda rozhodne nebude. Na každom moste je niekoľko sôch venovaných zalúžilým umelcom, aktivistom alebo politikom z rôznych storočí vrátane žien! Každá kultúrna pamiatka je udržiavaná a na rieke sú trojposchodové lode. Popri takýchto pamiatkach náramne vyniknú dvojposchodové červené autobusy, knižné stánky a túlavé psy, ktorých je tu náramne veľa. Ale viete čo? Vôbec nevyzerajú, že nemajú domov. Sú tučné, priateľské a krásne. Miestni ich vraj nenechávajú hladné, pretože ich majú radi a ak by boli hladné, začali by byť agresívne. Myslím, že je to celkom správne riešenie. Slobodné psy. To znie celkom fajn 🙂

 

Nemáme presne naplánované, kam ísť, tak nás zláka vyššie položená pevnosť, z ktorej plánujeme vidieť celé Skopje. Kým sa dostaneme hore, slnko je v najväčšej sile, a my postupne zvliekame vrstvy. Náš výlet mestom sa mení na piknik v prírode s bosými nôžkami. Po čase, ktorý si nedovolím ani odhadnúť sa vyberieme na trhy, pretože obe sme názoru, že na trhoch najlepšie spoznáme miestnu kultúru.

Dostávame sa do starého mesta Skopje, kamenné chodníky, drevené stánky a reštaurácie a nakoneic obrovské trhovisko. Ľudia tu nevnímajú turistov, ale možno tak veľmi ani nevyzeráme. Pri jednom stánku nás zastaví pán, ktorý si myslí, že sme z Poľska. Vysvetľujeme, že sme zo Slovenska, ale aj tak sa rozprávame poľsko-srbsko-anglicko-rusky. Všetko sa dá, keď sa chce! Aj vymyslieť nový jazyk! Zisťujeme, že pán je lingvista a má dcéry v našom veku. Pozýva nás na turecký čaj a my po sekunde váhania ideme do najbližšej drevenice „na jeden“. Po takom pravom tureckom čaji prebehneme celé trhovisko niekoľko krát a keď sa z neho konečne dostaneme už je tma. Pozeráme s Romi na seba a pýtame sa jedna druhej: „Aj tebe sa zdalo, že s tým čajom to šlo všetko tak rýchlo?“ Smejeme sa, že sme sa zčajovali a smerujeme do bistra (Kosmos), ktoré nám odporučil pán Lingvista, aby sme mohli ochutnať Tavče-Gravče, tradičné macedónske zapekané maslové fazuľky, ktoré sa podávajú s nakladanými papričkami a mäsovými fašírkami (ktoré si však nemusíte dať) a stoja asi 2-3 eurá. Dostali sme sa do bistra, kde nie je ani jeden turista a okrem nás je tu už iba jedna žena, ktorá je tak zahalená, že by ste si ju ai nevšimli. Cítime sa dobre, zažívame domácku atmosféru a zároveň po nás nikto nečumí ako po turistoch.

Spokojné a napapané odchádzame do hostela a na ďalší deň odchádzame do neďalekého kaňonu (Matka canyon). Na autobusovej stanici šaškujeme, pretože neviem odkiaľ nám autobus ide, a tak ho zmeškáme. Nevadí, ide ďalší…aspoň si zas môžeme kúpiť to super pečivo :D. Matky Canyon je prekrásne miesto, dokonca aj v jeseni. Ticho v prírode nám troška narúšajú nemeckí turisti s pivami v ruke, a tak ich púšťame dopredu a čakáme, kým sa ocitneme samé. Za skalami sa vždy viac a viac rozžiaruje slnko a to bola ráno ešte poriadna hmla. Zas si obe naraz uvedomíme, že aj to zmeškanie autobusu malo svoj význam. Teraz môžeme vidieť kaňon v plnej kráse, so slnkom, ktoré hreje na tvári no nie príliš, len tak príjemne. Ako počas jeseni zvykne. Už nemáme toľko času, no naše kroky chcú ísť stále ďalej. Dôsledkom je beh na autobus,  ktorý nás aj tak nečaká, no čaká nás taxikár…Žeby znovu náhoda? Určite nie. Taxikár je pravdepodobne po rozchode, alebo je prirodzene filozof, a tak sa s ním rozprávam o tom, čo je láska. Nakoniec nás vysadí na križovatke, lebo ďalej s nami už nestíha…asi z lásky 🙂

Plné energie, ktorú nám dokáže odovzdať len matka príroda a náhod, ktoré v skutočnosti vôbec nie sú náhodami si ideme do hostela po batohy a smerujeme viac na juh. Na balkán pri jazere Ohrid.

 

Venované Romi.

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: