Nothing in our lives is guaranteed

Nothing in our lives is guaranteed
Odhodlaná po dávke serotonínu z banánu, ktorý som si zabalila na plánovanú cestu z Vilniusu domov, sedím vo Varšave na vlakovej stanici a hľadám všetky pozitíva, ktoré mi cestovanie prináša. Priznávam, priala by som si banánové placebo a viac radosti do práve vznikajúceho článku, no bude skôr priamy, bez zjednodušovania.
Viete, čo ma cestovanie naučilo? Na nikoho sa nespoliehať. Vo veľkom svete, ktorého sa väčšina z nás bojí, je jednoznačné, že sme sami. No vždy sa do takého terénu náležite pripravíme. Vo svojom okolí sa cítime bezpečne (kým nás médiá nepripravia o poslednú štipku dôvery). No, ako našim rodičom povedali rodičia našej kamošky, ktorá nás pozvala na výlet do Budapešti ešte keď sme boli deti: “Tehla ti na hlavu môže spadnúť aj doma.” A to sa mi asi stalo.
Presvedčená, že úroveň európskych služieb je na úrovni, som meškala hodinu a pol (autobusom, ktorý už v názve niesol LUX!), a tým pádom som zmeškala prestupný autobus vo Varšave. Keď mi poliačka za predajným okienkom krkolomnou angličtinou vysvetľuje, že vlak je plný, žalúdok sa mi sťahuje pri predstave čo ďalej. Staré ja by asi odpadlo, nové sa postavilo statočne k veci a spýtalo sa: “Are there some other options?” Jasné, že boli. Vždy sú…Len my ich od strachu nedokážeme vidieť.
Ukazuje mi na kalkulačke sumu v zlotých, a ja len tipujem, že to nebude až tak veľa. Keď mi však pípne na mobile SMSka, koľko mi to stiahlo z karty, mám chuť vyškriabať si oči. Otázka je: “Za čo viac? Za to, že je to proste veľa peňazí (viac ako cena celého môjho výletu), alebo za to, že som nemala odvahu zastať si na cestu a stopnúť si niekoho?”
Popravde, vlak mešká už 50 minút. Ešte stále sme v Poľsku, a ešte stále nesedím na svojom mieste. Keby sme si všetci vrátane mňa nemysleli, že ma pri stope hneď prvý kamionista nepretiahne, alebo nepredá na Ukrajinu, možno by som už bola niekde pri Brne a čakala na ďalší stop. Mala by som za sebou stretnutie s ďalším človekom, ktorý chápe, že náš systém nefunguje, a preto nemá problém vidieť alternatívne riešenia. Na takéto činy však človeku treba odvahu a rozhľadenosť. Tie však prichádzajú časom.
Čas. Taká dôležitá hodnota pre cestovateľa. Ostala by som vo Varšave dlhšie. Užila by som si ju, pretože náhody neexistujú, no “nemôžem”. O pár hodín mám sedieť na prednáške a tak to bude až do večera pol 7. A ja len prídem do školy s otázkou: “Na čo vlastne toto potrebujem?” Na nič. Už generácia pred nami je dôkazom toho, že istoty neexistujú, a my stále veríme, že nás tie isté vzorce zachránia? Nie. Mali by sme to už konečne skúsiť inak. Nebáť sa. Ani cestovať, ani žiť. Lekcia, ktorú mi dáva táto cesta: Všetku námahu a proaktivitu, ktorú som vkladala do štúdia a iných spoločnosťou pomenovaných dôležitých činností, odteraz budem vkladať do štúdia sebestačnosti.
K sebestačnosti pri cestovaní – level “Začala som dnes”:
1. Maj poruke jedlo – od hladu, od nudy, od radosti, od smútku, na nadviazanie nového kontaktu. #foodmakesmehappy
2. Nabitý mobil – nie, aby ťa otravoval, ale aby si mal poruke vždy možnosť B (internet, mapu, kamaráta na telefóne)
3. Ľudské spojenia – keby som si v tom čase nepísala s kamoškou, nedostala by som sa k informácii, že ide v mojom čase príchodu aj nejaký vlak. Stotiny sekúnd boli dôležité! Ďakujem Barbora Kneblová!
4. Finančnú rezervu – nechcem dehonestovať low-cost cestovanie, no za niektoré veci sa oplatí priplatiť. Tentokrát som chcela skúsiť úplný lowcost a nakoniec, keby si priplatím 20 eur, mohla som mať cestu lietadlom a dva dni vo Vilniuse do plusu. Nie len cena, ale jej pomer k času a hodnote je dôležitý.
5. Čas- najťažší na záver. Dovoľte si mať čas. Na zablúdenie v lese, na zmeškanie vlaku, na začítanie sa do knihy. Buďte ako voda. Keď je v šálke, má tvar šálky.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: