Obec Jánošíkova

Obec Jánošíkova

Budík nastavený na pol 6 ráno, no ja vstávam už o 5, pretože som vzrušená z prichádzajúceho 4-dňového výletu v Terchovej. Všetko prekvapivo stíhame na čas, až kým sa nemusíme vrátiť z autobusovej zastávky, lebo si môj spolupútnik Mário zabudol študentskú kartičku…Ideme na vlak o 45 minút neskôr s prestupom v Bohom zabudnutej dedine menom Varín. Na prestup máme prehľadných 30 minút, no stojíme na opačnej strane cesty, akou sme mali ísť. Výsledok? Autobus zastáva na opačnej strane, ktorá nie je nijak označená a kým ja bojujem so svojim  15 kilovým ruksakom a Mário máva na vodiča autobusu, ten bez čakania a bez výčitky zatvára dvere a odchádza. Ešte, že to nebol jediný autobus za deň…Bol.

Dobrodružstvo sa začína. Tentokrát som výnimočne za tú pokojnejšiu. Mário našiel kartón, ja som z krčmy z tej správnej strany získala pero. Sme pripravení dať si spontánnu stopovačku. Do toho však prichádzajú z krčmy z nesprávnej strany (2 krčmy na 10m2) dvaja mladí štamgasti a zháňajú nám odvoz. Len tak, pretože cestujú svetom a vedia, že pomáhať si treba. Na to, že je pol 9 ráno si už v krčme stihli celkom dobre nakúpiť, ale obaja máme z nich dobrý pocit. Spolu „kempujeme“ pri ceste a čakáme na odvoz, ktorý nám vybavili. Zadarmo! Súkromný prepravca nás odváža na najbližšiu zastávku, z ktorej máme odísť už za 5 minút. Dúfame, že konečne stojíme na tej správnej ceste…

Boli sme! Drevenice, tradičné slovenské domčeky, sa zhusťujú a my cítime, že prichádzame do obce Jánošíka. Je zjavné, že dedina medzi Fatrami je známa aj turistom a aj vďaka nim to tu prosperuje. Obchody so suvenírmi, drevený Betlehem v kostole, ktorý je celkom zreštaurovaný, náučné tabule. Všetko tu spolu hrá. Na vrchole dediny sa týči socha Jánošíka z dielne jedného z najvýznamnejších sochárov (ako ma Mário poučil) na Slovensku – Jána Kulicha. Socha je v štýle socialistického realizmu, ktorý bol pre tú dobu na Slovensku povinný. Keby som si podľa tejto sochy mala vytvoriť názor na tento systémom nadiktovaný umelecký smer, celkom by sa mi pozdával.

Oproti Jánošíkovej sochy stoja obrovské skaly, známe ako Tiesňavy. Naša cesta však vedie opačným smerom – na Biely potok, odkiaľ začína turistika smer Jánošíkove diery. Cestu plánujeme ukončiť presne v Tiesňavách, no nechávame to pre istotu opäť na náhodu. Dnes sa nám plánovanie veru veľmi nevyplatilo. Ako dvaja dredáči sme na autobusovej zastávke absolútnou atrakciou, ktorá zakryla aj samotného Jánošíka. Po malomestských otázkach sa už vezieme v ústrety dieram a polka autobusu nám ako správnym turistom kričí: „Tu vystupujete!“

Jánošíkove diery nepatria ani zďaleka medzi nedotknutú prírodu. Pred oficiálnym začiatkom turistickej trasy je niekoľko penziónov a reštaurácií, všade je plno rodín s deťmi a my rýchlo utekáme z civilizácie do lesa. Je to tu prekrásne, ale tisíckrát viac by si to človek vedel užiť v tichosti medzi mohutnými skalami, zurčiacim potokom, malými i väčšími vodopádmi a úzkymi prechodmi vytvorenými prírodou samou. Namiesto toho sú tu všade mosty, rebríky a iné „zjednodušovače“, aby prírodu mohol zdolať každý. Pri každom je pritom čakačka, plno ľudí pred tebou, ešte viac za tebou. Ešte k tomu deti, ktorým sám musíš občas pomôcť…

Prichádzame k smerovníku, ktorého sme sa na mape obávali najviac. Máme sa rozhodnúť, či ideme na Medzirozsutce, alebo priamo k Tiesňavám. Prekvapivo, ani jeden z nás necíti únavu, a preto pokračujeme v trase. Postupne je na našej trase menej a menej ľudí a pomaly vidieť lúčku. Dostávame sa k cieľu, ktorý sme si stanovili. Stretávame starého pána, ktorý nám prezrádza, že nás zazrel v autobuse. Bol v tom istom autobuse a už sa vracia z Veľkého Rozsutca. Ten musí mať kondičku! Pýtame sa, či je niekde v okolí voda, pretože tá naša už dochádza. Mali sme odhadom 4 litre, a teraz sa delíme o posledných 7dcl. „Nie, voda je až dole…pri tom smerovníku,“ odpovedá pán Turista.

Z Medzirozsutského sedla vidieť na Malý Rozsutec, Veľký sa však schováva. Smerovník ukazuje, že na vrchol Malého je to už len 20 minút. To znie jednoducho, my však nemáme dostatok vody a zliezť tento kopec znamená pridŕžať sa oceľového lanka a stúpať veľmi rýchlo vysoko a ešte k tomu je čas obedu. Úpek. S Máriom sa pozrieme na seba a odpoveď je jasná. Už sme príliš ďaleko na to, aby sme sa otočili a šli späť. Voda, nevoda…ide sa! Loziť po zradných skalách a vyhýbať sa ľuďom nie je úplne jednoduché, no ženie náš túžba po výhľade. Už v polovici skaly je možné vidieť na Veľký Rozsutec, ktorý sa nám schovával. Už aj teraz to stálo za to!

Vychádzame na vrchol Malého Rozsutca, Mário úpenlivo hľadá chládok a ja teplomilná si sadám na najslnečnejšie miesto a rozhliadam sa. Z každej strany vidieť len kopce, zeleň a kopce. Predomnou vidím Veľký Rozsutec v plnej kráse, za ktorým je nekonečne zelený hrebeň, po ktorom sa dá dostať až na Malofatranský kriváň. To bude naša ďalšia turistická výzva! Jednoznačne! Predstava, ako kráčaš po hrebeni kopca, tak blízko neba, kde ti slnko svieti do očí…taká zelená púšť, ktorá ťa pohltí v okamihu, keď na ňu vstúpiš!

Schádzame dolu. Z vody ostávajú už len posledné kvapky, o ktoré sa s porozumením a láskou delíme. Našli sme skratku. Rozhodujeme sa, či ideme po nej, aj za cenu toho, že sa budeme musieť vrátiť a to už naozaj bez vody, alebo to riskneme a budeme skôr pri zdroji. Miernym poklusom, ako vždy, schádzame skratkou. Som prvá a moje oči vnímajú len priestor, do ktorého moje nohy plánujú vkročiť. V tom však moje uši niečo začujú. Je tu! Tok vody. Nenápadný prúd živej vody pre všetkých, ktorí zišli z turistickej cestičky.

Príroda je dokonalá a opäť v ňu verím viac. Na tomto božskom mieste sme sa rozhodli dať si vytúženú obednú pauzu a sledujeme tok vody, ktorého sila nie je ani na minútu rovnaká. Ako v živote nie je nič…

Chcem skončiť článok takýmto happyendom, pretože tento pocit, vo mne doznieval ozaj celou cestou späť. Nakoniec sme ani nešli na Tiesňavy, no obišli sme Jánošíkové diery z inej cesty, na ktorej sme boli úplne sami a veru to stálo za to. Užila som si ich také, aké mali byť od začiatku. Ostatné dni výletu sme strávili na Jánošikových dňoch, kde som si znova povedala, že som hrdá Slovenka a že milujem slovenský folklór.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: