Och, Balkán!

Och, Balkán!

Naplnené tými najkrajšími pocitmi, že všetko je tak, ako má byť, sedíme v autobuse smer juh. Ideme do mesta na Ohridskom jazere, ktoré je veľké ako more a presahuje až do Albánska. V autobuse nie sú žiadni turisti. Iba my. A v tom sa k nám po slovensky prihovorí mladý muž. Macedónec, ktorý študoval na Slovensku, plynule rozpráva slovensky a teraz u nás pracuje. Ohrid je jeho rodné mesto a vracia sa domov iba na pár dní. Rozlúčime sa s ním s tým, že večer sa určite uvidíme na nejakom tom balkánskom pive.

Večerná prechádzka Ohridom má naozaj niečo do seba. Trošku Bulharska, prímorskej atmosféry, absolútne iná architektúra, drevo a vôňa ohridskej ryby. Na našej ceste nás sprevádzajú na striedačku mačky a psy a my na odporúčanie Aleksa prichádzame na drevený mostík na jazere. Slnko už dávno zapadlo, no toto miesto je magické tak či tak. Sme rozhodnuté, že sa sem musíme vrátiť za svetla. Po včerajšku sme už aj tak prestali plánovať, takže nevieme, kedy opustíme toto miesto. Podľa toho, ako sa nám zapáči.

Podniky si vždy vyberáme podľa atmosféry. Čím viac ľudí, tým lepšie. Prichádzame do podniku s tradičnými jedlami a ešte tradičnejšou balkánskou hudbou. Usádzame sa za chrbtom časníka a zhora sledujeme ničím nerušenú zábavu v reštaurácii. Ľudia tu bez hanby a váhania tancujú a spievajú okolo stola a nie som si úplne istá, či sa medzi sebou poznajú. Cítim sa ako na veľkej balkánskej svadbe. O to viac, keď si objednávame jedlá a čoskoro sa nám zaplní celý stôl. Romi samozrejme objednáva po polosrbsky a hneď sa z nej stáva časníčkina obľúbenkyňa. Zhodou okolností sme trafili takmer susedný stôl muzikantov a ja neváham a idem im povedať, že robia úžasnú hudbu. Takú temperamentnú, veselú, živú…takú, kvôli ktorej mi prebehne pred očami celý výlet a prídu aj zimomriavky.

Ozývame sa Aleksovi a zisťujeme, že je len pár podnikov od nás. Spojíme teda sily a za jednu noc vymetieme zopár barov. Hudobne je to takmer všade o tom istom. Nenechajte sa zmiasť názvom Jazz pred dverami do baru, lebo tam zaručene budete počuť všeličo len nie jazz. A takisto počítajte s tým, že v každom bare určite nevynechajú nejakú modernú macedónsku vypalovačku, alebo že vám bude hrať živá kapela. Doteraz si živo pamätám ako Aleks s kamošom začali spievať po macedónsky singel od ich najobľúbenejšej kapely s macedónskou odrodou Jagera v rukách.

Pôvodne som bola príliš najedená a unavená, no keď raz prídete na chuť balkánu, ťažko je s tým skončiť. Prichádzame domov nadránom a o pár hodín neskôr nás čaká Aleks s tradičným autíčkom Yugo (prirovnateľné k našej Lade). Najprv Yugovi neveríme. Stúpame, už mám naozaj pocit, že to Yugo nevytiahne, všade je hmla, no nás cieľ je jasný a preto sa dostávame až na vrchol, kde je o  hádam aj desiatku stupňov menej.

Vyzimené sa presúvame na ďalšie miesto, ktoré obývajú pávy. Farebné, biele, no hlavne voľné. Vraj sú to kláštorné zvieratá, v Macedónsku veľmi vážené. Asi aj preto ich nájdete na rube macedónskej mince. Prší,  je jeseň, sme v prírode a zem pokrývajú tie najfarebnejšie listy. Dážď im dodal sýtosť a ja sa neviem nabažiť tých krásnych farieb a radosti. Počúvame Aleksove zážitky z mládí, berie nás na rodinnú chatku. Cítim, aký je vďačný za to všetko, čo vo svojej rodnej hrude dostal. A ja som vďačná tiež. Za to, že sme ho stretli, že sme mu verili, že sme spolu zdieľali zážitky, že aj vďaka nemu je Macedónsko miesto, na ktorom som sa rozhodla, že si jedného dňa dáme balkan trip.

Povedzte, aký život by sme žili, keby sme neverili ľudom, ktorých na svojej ceste stretneme?

 

Život mi každý deň dáva dôkaz, že sa nemusím báť a ja som vďačná, že tomu konečne verím celou svojou bytosťou!

 

 

Venované Aleksovi.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: