Od Corony a ešte ďalej

Od Corony a ešte ďalej

Celý svet pred pár dňami obletela správa o Corona víruse, ktorý sa z Číny šíri veľmi rýchlo a ešte naň nevynašli žiadnu medicínu. Normálny človek by si povedal, že je najhorší čas na cestovanie, no cestovateľ má v hlave určite úvahu, že všetky letenky budú o čosi lacnejšie. My tú našu však máme už 2 mesiace, a kvôli Corone určite nehodláme zmeniť plány. Čaká nás víkend v Madride, kde tento vírus ešte nebol potvrdený, takže naším argumentom číslo 1 pre rodičov je, že ideme od Corony ešte ďalej ako sú oni sami.

 

V piatok ukončím všetky pracovné povinnosti, zbalím sa do tridsať litrového ruksaku, pribalím 2 rúška pre každú z nás a v noci sa presuniem na Viedeňské letisko. Píšem Sky, že už som na ceste, a v tom prichádza odpoveď: „Aha, dobre, tak to aby sme už išli domov z párty.“ Sky totiž odletela do Madridu už včera, takže toto je jej prvá madridská noc. Ona a naša kamoška Bri, ktorú Sky spoznala ešte v Rumunsku ako študentku na Erasme, ma teda (ne)čakajú a ja verím, že keď priletím, budú ma čakať aspoň súradnice, kam sa to vlastne mám dostať.

Hádajte čo? Po prílete sa súradnice nekonajú a Sky ma naviguje štýlom: „Vyjdeš z letiska, vezmeš si v metre ružovú trasu,…“ Samozrejme, ja si mám vziať trasu FIALOVÚ, a až potom ružovú, ale vďaka bohu dostanem sa kam mám, aj napriek tomu, že mi španielka Bri píše anglické správy, ktorej jej autocorrect automaticky mení na slovenské slová. Tento výlet začína byť vzrušujúci a ja som ešte ani neopustila letisko. Vychádzam z podchodu a vidím dievčatá, ktoré túto noc naspali určite menej ako ja, a to som cestovala od pol 2 rána do 8.

 

Prichádzame ku Bri, kde nás čaká celá jej rodinka. Všetci sa ma snažia krkolomnou angličtinou privítať a ich španielsky prízvuk mi pripomína moju Gigi z Chile, ktorú som spoznala na Bali a ktorá sa stala jednou z mojich najlepších vzdialených priateliek. Je krásne, že vo svete vždy existujú ľudia, ktorí sa vám dostanú pod kožu, a na ktorých nikdy nezabudnete. Ona je jednou z nich. Hovorí sa, že španieli sú veľmi „teplý“ národ, no teraz mám šancu zažiť to na vlastnej koži. Na každej ceste stretávame veľa úžasných a dobrosrdečných ľudí, ale naozaj je pravda čo sa hovorí o španieloch. Ešte aj keď kričia, tak sa usmievajú a myslia to celé dobre. Každá španielska pauza „ee“ vo mne vyvoláva úsmevček a ja sa teším, čo teda skrýva mesto Madrid, pretože úprimne, nič okrem FC Madrid o ňom neviem.

Bri si pre nás pripravila na dva dni dva rôzne okruhy, takže máme so sebou oficiálneho sprievodcu mestom. Kráčame popri soche boha Neptúna, ktorá nás ničím nezaujme, ale Bri hovorí, že sa k nej viaže rímsky alebo grécky príbeh, a doslova nás donúti, aby sme si ju odfotili :D. So Sky sa smejeme, že sme otrasné turistky a častokrát nás nepohltí nejaký historický príbeh tak ako obyčajná atmosféra naoko obyčajného miesta. Takéto miesta sú pre nás určite najviac jedinečné a vždy si ich aj tak pamätáme viac, ako to, kto s kým kedy v histórii bojoval.

Bri tuším spoznala Sky lepšie, ako sme si mysleli, a za ten čas postrehla našú záľubu v takýchto miestach. Keďže je už neskoro na raňajky, zájdeme si na brunch na jedno z takýchto miest – priamo do Národného múzea a kultúrneho centra Reina Sofia. Okrem nás sa sem prišiel naraňajkovať aj nejaký významný španielsky cyklista, a tak sa dostávame až k nášmu slovenskému Saganovi, ktorého pozná celá Briandina rodina. Mimochodom, v novinách čítali aj o Čaputovej a pochválili nás, že máme prezidentku, ktorá vyriešila veľa súdnych sporov. V istých momentoch môže byť aj Slovák hrdý na to, že je Slovák (a to nepíšem preto, že ja by som nebola, ale preto, že my Slováci často nevnímame, akú máme okolo seba krásu, a akých šikovných ľudí tu máme tiež).

Prechádzame sa naprieč celým starým mestom, Bri nám ukazuje historické stavby, rozpráva nám príbehy, ktoré sa k nim viažu. Berie nás na ulicu, ktorej chodník je dotvorený citátmi slávnych ľudí z minulosti, a prekladá nám ich odkazy. Ukazuje nám ďalšiu, kde kedysi ľudia kvôli tomu, že neesitovalo potrubie, vyhadzovali splašky cez balkón priamo na ulicu. A táto ulica je prosím pekne dnes najhlavnejšou v Madride. Ukazuje nám sochu známeho umelca, ktorý bol popravený len preto, že bol homosexuál a hovorí nám aj o genocíde, ktorá bola ututlaná, no Španieli si ju pamätajú dodnes. Prechádzame aj popri práve prebiehajúcom proteste feminista, ktorého sa tu každoročne zúčastnia tisícky žien, obleču sa do fialovej farby a pochodujú za svoje práva.

Na druhý deň máme v pláne časť mesta, ktorá sa mi vraj má páčiť najviac. Embajadores je štvrť, kde nájdete pouličných umelcov, street art, osobitné námestíčko, na ktorom majú stánky politické alternatívne hnutia, a v ktorých sa zároveň predávajú kvety. Každú nedeľu je tu blší trh. Toľko ľudí a stánkov, že nedovidíte na koniec, a keď už na tom konci ste, uvidíte ďalšie ulice s kopami oblečenia z druhej ruky za symbolickú cenu. Sky si kupuje bundičku, akú vždy chcela, ja naušnice, a môžeme ísť domov, pretože nás čaká pravý španielsky obed.

Briandina mama pripravila vegánsky španielsky obed, a pravdupovediac, bola to celkom výzva, lebo tu všetci jedia mäso. Veľmi si vážim, keď vidím, ako si nás vážia oni. Som rada, že som im doniesla zo Slovenska korbáčiky a pravú slovenskú klobásu aj napriek tomu, že som vegán. Aj takto totiž ukážeme ľuďom, že ich rešpaktujeme tak, ako oni nás. Páči sa mi, že je to také vzájomné. Presne takto by to podľa mňa malo byť. Po obede je čas na siestu…teraz sa už ozaj cítim ako španielka. My so Sky však musíme vyriešiť príjemnú povinnosť, urobiť si check-in, aby sme zajtra ráno mohli odletieť ešte ďalej od Corony – do Mexika.

Z príjemnej povinnosti sa v okamihu, keď zistíme, že potrebujeme tranzitné víza do USA, stáva celkom smutná záležitosť. Minútu po minúte mi viac a viac dochádza, že sa do Mexika zajtra vôbec nemusíme dostať, pretože o takéto víza sa má žiadať najneskôr 72 hodín pred odletom a my máme menej ako 24. Pozerám sa na Sky, a ona pochopí, že teraz je čas, aby bola opäť „staršou sestrou“. Obe vyplníme online žiadosť o víza, hoci podľa odporúčaní je už neskoro, a rozhodneme sa myslieť pozitívne. Čo iné v takýchto situáciách ostáva? Bri sa nás snaží rozveseliť a ukazuje nám obrázky, toho čo sme mali možnosť dnes v meste zažiť a vidieť – hudobníkov mariachi, herca z La casa de Papel, Goyovu tvorbu až po jeho depresívne obdobie a na záver aj rozprávku, ktorá bola predchodcov Coco – Kniha života.

Západ slnka sme kvôli vybavovaniu online víz zmeškali, a tak odchádzame do najbližšej viechy na pravé španielske pivo a patatas bravas. Na našom stole práve pristala tácka plná opekaných zemiakov s jemne štipľavou paradajkovou omáčkou, tri zmrznuté pivné poháre a tri pivá. Smejeme sa, že najhoršie, čo sa môže stať je, že ostane o pár dní dlhšie v Madride, hoci tento smiech je trošku trpký. Teda aspoň pre mňa. Rada by som našetrené peniaze minula na niečo iné, ako na náhradnú letenku len preto, že sme si neoverili informáciu o vízach skôr.

Sky z pozitívnej nálady neubúda, a tak sa spojí celý vesmír a Sky zisťuje, že jej víza schválili. Po menej ako 3 hodinách…Nahlas zakričí „otra ronda“ a prichádza k nám ďalšia runda piva. Ja sa opäť prihlasujem do systému, aby som si overila či víza neschválili už aj mne. Už som tento proces urobila za toto posednie toľko krát, že som sa naučila číslo svojho pasu naspamäť. A víza schválené stále nemám…Nakoniec sa však všetko na dobré obráti, a pri poslednom súste patatas bravas zisťujem, že víza schválili aj mne. Môžeme isť spokojné, najedené a napité ku Bri, zbaliť sa a počkať na ráno.

Španielske ráno je od 10 – neskôr, ale Briandina mamina vstala skôr, aby nám pripravila domáce churros. Ku tomu dostávam v mikrovlnke zovretý sáčkový čaj a španielske povzdbudenie: „Quickly, quickly!“ O tomto čase budú v celom Madride zápchy, a my dúfame, že sa dostaneme na letisko včas, lebo šípime, že keď cestu začíname takýmto cirkusom, určite sa na letisku ešte niečo vyvŕbi. Vidíme sa večer v Cancúne.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: