Pamukkale

Pamukkale

Deň nezačína celkom podľa predstáv. Spontánne nás vcuclo (ako obvykle) na párty do lesa, ktorý sa nachádza niekde na okraji Bukurešti. Vieme, že hneď po prebudení sa musíme pobaliť a vydať sa na cestu, tak si vstúpime do svedomia ( hudba je nic moc) a voláme taxík. Okraj Bukurešti však nie je najdostupnejšie miesto a preto čakáme, a čakáme…a začíname byť unavené a nervózne, lebo let sa blíži a my si ptorebujeme pred nasledujúcimi náročnými dňami oddýchnuť. Už vieme, že to bude nemožné… Taxík prichádza o pol hodinu, cesta trvá dalšiu a na spánok nám ostáva približne 5.

Balenie sprevádza chaos. Nika je rozložená (rozumej rozhádzaná) po celej izbe. Erárna posteľ – matrac rozprestretý na jej druhú polovicu je skrytý pod oblečením a všetkým príslušenstvom, ktoré nemôžeme zabudnúť. Napokon to zvládneme a byt opúšťame s jedným 30 litrovým batohom, pre dve osoby na 8 dní. Po toľkých cestách sa náš zoznam dôležitých vecí skrátil na “pas a peniaze”… Všetko ostatné si môžeme kúpiť, no hlavne už veľmi dobre vieme, že „menej je niekedy viac“ platí pri cestovaní dvojnásobne.

Cieľom tohoto výletu je ušetriť čas. Nikdy sme pri cestovaní neboli obmedzované časom v takej miere ako pri týchto 8 dňoch, kde máme v pláne navštíviť tri rôzne miesta vzdialené od seba 10 hodín jazdy. Na prepravu si vyberáme možnosť nočných autobusov. Potrebujeme sa dostať z bodu A do bodu B, z bodu B do bodu C a napokon naspäť do bodu A.

Po pristátí sa na letisku snažíme zorientovať, v rýchlosti a bez akýchkoľvek emócií sa dostávame na hlavnú stanicu Istanbulu odkiaľ nám to ide dnes večer smer Denizli. Lístky máme kúpené (vždy si plánujeme IBA prvý deň výletu), takže sa len stačí dostať na stanicu, zistiť odkiaľ nám to ide a môžeme niečo zobnúť. Pri prvej tureckej obedo-večeri si však nevieme vybrať, a tak si objednávame všetko. Náš trip sa oficiálne začína hodami v znamení fazule, niečoho špenátového, kýblu nakrájaných rožkov, šošovicovej polievky a zeleninového šalátu. Polovica z toho bola sľúbená zadarmo ale pri platení sme mali naúčtované všetko, ešte aj “obslužné”. Hovoríme si, že to necháme tak a z poslednej dennej energie sa presúvame na perón. Autobus prichádza, naše miesta sú vybraté dopredu a my sa skladáme do našej dnešnej “postele”.

Spánok nie je kvalitný, cesta trvá namiesto 6 hodín + prestávky poriadnych 12 a ja prestávam po 11. hodine dúfať, že sa dnes do Denizli vôbec dostaneme. Na mape sledujem ako sa približujeme k cieľu. Trpezlivosť nie je moja silná stránka a pravdepodobne nikdy nebude, takže s otvorenou aplikáciou mapy trpím a nadávam, že pešo by sme zašli rýchlejšie. Keď konečne vystúpime v Denizli na stanici, chytáme maličký autobus a ja zabúdam, že som vôbec bola netrpezlivá.

Nevieme kde máme vystúpiť a úprimne ani celkom nerozumieme ako môže ísť všetko tak hladko…proste to berieme ako samozrejmosť ? Milí tureckí lokálni spolucestujúci nám radia kde opustiť mini bus a ktorým smerom sa vydať. Po menej než 10 minútach cesty vidíme pred sebou krásne PAMUKKALE, ktoré si získali moju pozornosť niekoľkými zábermi na Instagrame. Hneď som vedela, že toto miesto si zaslúži cestovať v noci len aby som mohla vidieť tú nádheru. Nikdy predtým som nevidela nič podobné. Po návšteve Pamukkale som sa dozvedela, že podobné vápencové vodopády sa nachádzajú vo Filipínach a aj v Taliansku.

Je príšerne teplo. August v Turecku, 13 hodín, a my sa doslova trepeme so všetkými vecami po dvoch nociach bez poriadneho spánku v najväčšom Slnku. Snažíme sa nájsť vstup. Ako vždy, taktika “poďme tam, kde idú všetci ľudia” sa vyplatí a my už stojíme v rade. Našťastie tento sa hýbe pomerne rýchlo a my sme o sekundu vo vnútri. Pamukkale sa začína plniť. Aby ste mali akú takú predstavu ako to vyzerá… Je to proste kúsok kopca, po ktorom steká voda bohatá na kalcium (preto to biele sfarbenie)… Miesta, ktorých sa voda nedotýka sú normálne, resp. nemajú kalciovú vrstvu. Pamukkale je dôkazom toho, aká čarovná je príroda.

Voda stekajúca po kopcoch vytvorila malé bazéniky, kde sa ľudia ovlažujú. Všetci sú oblečení a kedže sme v moslimskej krajine a vidíme niekoľko buriek, nie je nám celkom jasné či je dovolené sa obnažiť. V tom vidíme jednu pravdepodobne európanku, ktorá sa so selfie tyčou doslova váľa polonáha v jednom z bazénikov, a tak sa rozhodneme zhodiť šaty taktiež. Všetko je biele, krásne a voňavé po kalciu. Nikdy som si neuvedomovala ako kalcium vonia, aké má skupenstvo, ale tu dostáva tento prvok úplne iný rozmer ako kalcium v mlieku, ktoré bolo jediné čo som doteraz poznala (a ešte šumivé tabletky :D).

Kopec nie je veľký, ľudí je plno a celá atrakcia sa dá pozrieť za chvíľu. Vrchol kopca tvoria antické (alebo nejaké iné) ruiny kúpeľov, ktoré tu boli vybudované v minulosti. Dnes z nich veľa neostalo a my možeme vidieť iba na mape aké majestátne toto miesto bolo. Vždy ked vidím podobné pamiatky nadchýnam sa nad faktom, že toto všetko patrilo jednému človeku. Kalciové kúpele… dnes sme radi keď vlastníme kúsok bytu, alebo maličkú pôdu v domom. Svet sa mení. Boh vie či by som v minulosti mala možnosť toto miesto navštíviť…

Kedže sme od rána nič nejedli a hlad je náš veľký nepriateľ, ulakomíme sa na nie veľmi chutný obed na vrchole kalciového kopca odkiaľ sa začína hrnúť neskutočné množtsvo turistov. Stretávame sa so slovenčinou aj češtinou, ale sme ticho, lebo sme zvedavé o čom naši turisti asi tak hovoria. Počúvať cudzie konverzácie, ktoré sú povedané preto, lebo ťa “nikto nepočuje” sú tie najlepšie. Nechcem radšej ani vedieť, koľko krát ľudia rozumeli na našich cestách nám dvom… Miesto prestáva byť príjemné, a tak sa rozhodneme s našim celým majetkom presunúť do malého korýtka vymytého prúdom vody. V tomto momente dostáva naša pokožka poriadne zabrať bez toho, aby sme si to uvedomili a ja pekne zhorím. Keď vidím, že moje plavky dostali poriadnu dávku kalcia, navrhujem, aby sme sa pomaly pohli.

Zostupujeme naspäť do mesta odkiaľ sme prišli. Rad, ktorý bol zanedbateľný sa ztrojnásobil a my ďakujeme Bohu, svojej múdrosti a nášmu spontánnemu spiritu zato, že sme prišli skôr. Aby sme sa odmenili krásnym výhľadom na kalciové kopce zo spodu, ideme do ázijskej reštaurácie (v Turecku) s výhľadom. Jediné čo je tu ázijské sú traja zamestnanci a liči nápoj. Posledné jedlo dňa nás kulinársky neohúri ale aspoň sme pripravené na dlhú noc v autobuse. V tomto momente nevieme či chceme stihnúť autobus naspäť do Denizli skôr, aby sme si stihli pozrieť mesto alebo ešte strávime chvíľku v Pamukkale. Vo chvíli keď na nás kričí chlapec z Malawi je rozhodnuté a my ideme na turecký čaj a tradičný turecký dezert do reštaurácie, v ktorej brigáduje celé leto. Vymieňame si kontakty a prajeme si pekný zvyšok dňa a výletu.

V Denizli máme ešte čas predtým než sa naša noc premení na zbesilú jazdu do Goreme, a tak ideme nakupovať tradičné moslimské oblečenie. Doteraz neviem ako je to možné ale po jednom dni mám pocit, že som tu už bola. So starou pani v obchode sa dorozumievame turecko-anglicko-rukami a napokon kupujeme dvojo nohavíc za menej než 10eur. Dostávame čerstvé figy zadarmo a s úsmevom sa vydávame na cestu.

Počas noci si uvedomujeme, že turecká kultúra nám nie je veľmi známa a ženy zjavne nemôžu mať posledné slovo. Po hádke s autobusárom sa presúvam na zem pod sedadlo, aby sme si obe mohli aspoň na chvíľu zdriemnuť. Táto noc bola určite najhoršia a tretia v poradí, kedy sme sa nevyspali.

Neviem ako je náš vesmír nastavený ale v momente keď sme prišli počas východu slnka do Goreme, všetky negatívne myšlienky, únava ale aj strach pominuli a my sme sa odvážne vydali na ďalšie dobrodružstvá.

 

 

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: