Paris faux pas

Paris faux pas

Krátko po príchode z Filipín cítim potrebu opäť odísť. Mám viacero možností na výlet a už počas Filipín kladiem našim followerom otázku kam sa vybrať na ďalšiu spontánnu cestu. Amsterdam alebo Paríž? Amsterdam vyhráva 64%… ja však túžim ísť do Paríža, pozrieť kamarátov, ktorých som stretla počas posledného roka. Už tu som mohla zmeniť svoje rozhodnutie, pretože som sa nedržala svojich prikázaní: “Do rovnakého mesta dva krát nepôjdeš”.

V roku 2010 (približne) moja milovaná manka našetrila peniaze, aby nám mohla dopriať výlet. Každej z nás jeden, ten po ktorom viac snívame. Mojím jediným snom od útleho detstva bolo ísť do Disneylandu. Pamätám si Kočiša v relácii Snívajte s nami, kde plnili sny chudobným a znevýhodneným. Vtedy som mala pocit, že my sa zaraďujeme do tejto skupiny, pretože sme nikdy nikam nešli a žili sme veľmi skromným životom. Mojím jediným detským prianím bolo ísť do Disneylandu. Doteraz si pamätám ako som prosila maminu nech tam napíše. Doteraz si pamätám ako som si predstavovala dopis pre Kočiša…je zaujímavé, aká silná je táto spomienka voči ostatným. Ako úryvok sna, ktorý si jediný dokážete rozpamätať po prebudení.

Zo školskej ponuky výletov boli k dispozícii Londýn a Paríž. Moja voľba bola jasná. Len aby som uviedla do poriadku… Mala som 17, vôbec som netušila čo cestovanie obnáša, a už vôbec som nechápala ako človek môže mať v životopise napísané hobby cestovanie. Totálne nepredstaviteľné. Parížsky výlet nebol ničím výnimočný. Žiadne ohňostroje sa v mojom vnútri nekonali a ja som si akurát kúpila pár kúskov oblečenia, ktoré nosím doteraz, a splnila si svoj jediný detský sen – Disneyland. (Počas tých rokov som zabudla, že som si priala ako dieťa sem ísť. Spomenula som si, až keď som vchádzala dovnútra. Zimomriavky, a deja vu ako z filmu o splnenom sne.)

Teraz je však rok 2019 a ja sa rozhodujem či mám toto miesto navštíviť opäť. Podmienky sú úplne iné, ja som vyrástla do cestovateľky väčších rozmerov, mám ubytovanie zadarmo, ľudí, s ktorými som prežila niekoľko dobrodružstiev a…povedzme si úprimne, ľudské putá sú tie, ktoré nás dokážu presvedčiť najrýchlejšie. V záplave endorfínov a nerozvážnosti kupujem letenku ešte v práci. Bohužiaľ kartu som si nechala doma, a tak si vyberám možnosť, že zaplatím bankovým prevodom, čo po príchode domov zisťujem nefunguje, a tak volám do call centra AIR FRANCE. Už tu som začala šípiť, že… možno sa mi vyššia sila, Boh, vesmír, alebo hociaké iné sily snažia našepkať aby som to vzdala. Ja som však neoblomná, tvrdohlavá a zaslepená. Letenku teda s menšími obtiažami kupujem.

Na rad prichádza dilema storočia. S ktorou partiou priateľov strávim týchto obmedzených 54 hodín vrátane môjho spánku? Áno, išla som tam len na dve noci. Po Filipínach som vyčerpala takmer celú dovolenku a… kedže sa nedá sedieť na dvoch koňoch tak ako malý city break (toto slovné pomenovanie z duše nenávidím) mi ulahodí na duši.
Analyzovaním pre a proti partií, toho čo chcem, čo bude lepšie zo #sisway hľadiska sa dostávam do rozhodovania, aké som, … musím sa úprimne priznať ešte v živote nezažila. Je naozaj zaujímavé ako ľudská myseľ pracuje. Ani nechceme a dokážeme vytvoriť scenáre, ktoré by sa neodohrali ani v tých najhorších filmoch. Dokážeme sa presvedčiť o veciach, ktoré neexistujú, dokážeme v sebe vyvolať pocity, ktoré sme nikdy necítili, a to len tak, z ničoho nič. A čím viac sa na niečo sústredíme, tým je to horšie a vážnejšie a nám to spôsobuje väčšie ťažkosti…
Po týždni rozhodovania a nevedenia ako sa rozhodnúť sa mi začali snívať sny s oboma partiami, začala som mať insomniu a keď som zaspala, ledva som sa prebudila zo spánkovej paralýzy. Svoju dilemu som vtedy riešila s Nikou a ocinom. Po telefonáte s rodinou som si povedala, že to nechám tak a proste to nebudem ešte rozoberať, lebo do môjho výletu ostáva takmer mesiac.
Po týždni som začala s rozhodovaním opäť. Zatiahla som do toho všetkých známych, kamarátov, kolegov a môj život sa netočil okolo ničoho iného. Wau, toľko stresu z jedného výletu, a to som ešte ani nevedela ako to dopadne…

Moju dilemu nazvime Partia A a Partia B. Na stručné objasnenie:
Partia A – sú kamaráti, s ktorými som sa zoznámila v Bukurešti. Francúzski študenti, s ktorými som prežila ich erazmus od Oktobra do Januára. Celkom sme sa zblížili, bohužiaľ nie sú Parížania a ja by som si preto musela kúpiť drahé ubytovanie a oni by kvoli mne museli cestovať 5 hodín autobusom.
Partiu B – kamaráti, ktorých som stretla na svojom výlete v Lisabone v decembri 2018. Týchto ľudí som videla raz v živote, ale pozvali ma k sebe domov a zaručili sa mi, že som u nich vítaná.

Po konzultácii a uvedomení si svojich potrieb som zhodnotila, že Partia A sa ruší, a teda som to dotyčným oznámila a začala sa tešiť na Partiu B. Skupina A ma však začala prehovárať a ja som sa začala cítiť dosť nezodpovedne, pretože chcem navštíviť ľudí, ktorých nepoznám. Navyše všetci moji známi z Bukuresti boli team “Partia A” pretože sa poznali. A ja som sa opäť dostala do úzkych…

Kedže som Paríž videla a zažila som všetko turistické čo som mohla, mojou prioritou bolo vidieť Paríž z inej stránky, čo mi bolo ponúknuté pri Partii B. Navyše títo ľudia nemuseli za mnou cestovať a ja by som ušetrila nemalé peniaze na ubytovaní… Tak som opäť Partiu A zrušila.
Proces rozhodovania, nespavosť, váhavosť sa opakovali až som napokon vytvorila situáciu, v ktorej sa nikto z nás ocitnúť nechcel. Zabookovala som si hotel na obe noci, aby som mala istotu, nech ktokoľvek stretnutie zruší, som v bezpečí. Nedokázala som odolať nátlaku Partie A a povolila som s podmienkou, že mám na nich čas v piatok a v sobotu pôjdem za Partiou B. Bohužiaľ čím sa môj výlet viac blížil, ja som stresovala viac. Myslím si, že v tomto momente začalo byť moje okolie mnou naozaj otrávené a úprimne, aj ja som sa na seba hnevala. Vôbec som sa takúto nepoznala. Nevedela som, odkiaľ sa berie toľko nerozhodnoti a ani prečo nedokážem spraviť jedno rozhodnutie. Bolo mi ľúto odmietnuť ľudí, ktorí sú kvoli mne ochotní spraviť tak veľa, že budú merať za mnou cestu. Bolo mi cťou, že som sa spriatelila s niekým, kto je ochotný za mnou prísť. Moje ego doslova plesalo. A potom sa ozvalo opäť, keď som rekapitulovala, či chcem stráviť čas s niekým koho takmer vôbec nepoznám. Úplne som vytesnala intuíciu a nebrala do úvahy ako som sa v Lisabone cítila s ľudmi, ktorých som tam stretla. Ovládol ma strach. Úplne zbytočne, úplne nečakane, v záležitosti v ktorej by som to nečakala. Okrem toho som mala strach, že keď budem so skupinou A nedokážem od nich odísť, pretože mám vo svojom živote problém povedať NIE. A skutočne veľký.

V deň odletu som dokázala zaspať na hodinu. Prišla som do Paríža, únava opadla a ja som sa stretla so skupinou A. Všetko šlo hladko, podľa plánu. Zlom nastal keď som im mala povedať zbohom v sobotu ráno. Nedokázala som. Partia B na mňa čakala a… ja som ich nechala čakať až do 4 kým sa konečne odhodlám… Už vtedy som sa cítila ako strašný človek… Večer nešiel podľa predstáv a tak som si povedala, že možno by som mala odísť naspäť k Partii A. Ale nevedela som ako. Bola som unavená, hladná a nevládala som si vymýšľať výhovorky. Väčšina mojich priateľov je rozličná a doteraz som ich vždy dokázala skombinovať. Bohužiaľ tieto dve skupiny boli nezlúčiteľné a preto som tam sedela a váhala a klamala obom, lebo som nedokázala povedať pravdu… Odišla som teda na svoj hotel, vypla si telefón a… spala. do 12. Bez vysvetlenia.

Po prebudení som sa prišla na svoje obľúbené miesto, ktoré si pamätám ešte z prvej návštevy. Sedela som tam, sama, s jedným ruksakom a uvažovala nad tým čo sa práve stalo. Aký problém som vyrobila z ničoho, ako som dala dvom partiám ľudí možnosť myslieť si o mne, že som šialená, ako som si uvedomila, že nedokážem byť samostatná a že mi vždy záležalo na druhých viac ako na mne. Uprednostila som domienku, že niekoho zraním pred tým, aby som si užila svoj čas, energiu a ťažko zarobené peniaze.

Keď som bola v Paríži po prvýkrát, odfotila som sa na 0-tom bode. Legenda hovorí, že kto si naň zastane, určite sa do Paríža vráti… Ja som tam stála o 9 rokov neskôr, a vôbec som netušila akú životnú lekciu dostanem.

Niekedy cestujeme pre radosť, niekedy cestujeme aby sme sa našli, alebo aspoň lepšie pochopili. Dôležitý je však uhol pohľadu a to, aby sme si odniesli ponaučenie…

Tento článok píšem tri dni od návratu, kedy mám stále výčitky svedomia, pretože som tam nebola ani pre jednu partiu 100% a aj keby fyzicky som, mentálne som s tou druhou.

Niekedy je menej viac, a stačí načúvať svojmu vnútru. Ono nám vždy povie čo chceme.

 

A ja som mala svoje vnútro počúvať keď sa rozhodlo dva krát pre Partiu B.

P.S.: ak sa pýtate či ľutujem svoj výlet, odpoveď je NIE. Nikdy neľutujem svoje rozhodnutia. Niekedy veci proste nejdú podľa plánu. Plán sú v podstate naše očakávania a v ľudských záležitostiach môžeme naplánovať vždy len 50%, zvyšok je na druhej strane. Okrem toho, očakávania sú často predurčené sklamaniu. Takže, nie neľutujem. Mrzí ma, že som spravila toľko hlúpych rozhodnutí počas dvoch dní, ale kebyže ich nespravím, možno sa nikdy nenaučím povedať NIE. A práve takéto okamihy nás naučia byť občas sebeckým a nesnažiť sa uprednostiť potreby druhých, pred tými našimi.

P.S.2: ak sa pýtate či som si Paríž aspoň trošku užila, odpoveď je áno. Dostala som presne to, čo som tam dostať mala. ?

 

 



1 thought on “Paris faux pas”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: