Rumunský denník no. 3

Rumunský denník no. 3
V Rumusnku som presne mesiac a tyzden.
Od posledného článku, ktorý bol pomerne skeptický som sa musela dobrovoľne naladiť na úplne inú nôtu a rozmyslieť si, s kým a ako chcem tráviť svoj čas. Výsledkom bola kúpa letenky domov, aby som prekvapila môj Yang. Letenka síce nebola kupovaná s rozumom, ale ten pri záležitostiach srdca nikdy nehrá rolu. Aspoň v mojom prípade nie. 100%. Návšteva rodnej hrudy ma dobila novou energiou a ja som sa presvedčila o tom, že cestovať z Rumunska má svoje výhody aj nevýhody. Letisko je menšie, pomerne dobre usporiadané a naozaj sa na ňom dá dobre orientovať. Šikovným ako som ja sa môže stať, že zablúdia, ale pri rýchlosti Rumunov a fakte, že väčšina lietadiel má meškanie, si to môžete dovoliť.
Poznanie prvého mesiaca určite bude, že ak si myslíte, že na niečo nemáte čas, v Rumunsku ho máte kopu. Veci sa tu riešia v pomalom tempe kdekoľvek idete. Ak to porovnám so svojim predchádzajúcim rýchlym životným štýlom, je to značný rozdiel. Zabrať dávam hlavne svojej trpezlivosti. V reštaurácii môžete čakať na účet v tom lepšom prípade aj 20-30 minút, v práci na prácu pokojne aj dva mesiace,…
Ešte stále však nemôžem povedať, že som tu udomácnila. Mesiac je príliš krátka doba, obzvlášť ak sa sťahujete počas tohto obdobia trikrát. Niekedy veci proste nejdú podla plánu…, ale to je nie dôvod vzdať sa. Ono sa to vždy nejak vyrieši a pokiaľ človek svojim rozmýšľaním nespôsobí viacero problémov počas tohto obdobia, všetko sa dostane do normálu.
Uvedomujem si, že ak človek začne žiť takýmto spôsobom, podla mojich rodičov „kočovného života“, slovo “domov” prestane existovať a pocit domova sa úplne vytratí. Zrazu sa cítite doma všade, kde sa momentálne nachádzate. Viete, že k životu vám stačí jeden kufor, pár nevyhnutných vecí a potreba hromadenia harabúrd a oblečenia sa zmení na potrebu cestovať, vidieť, a spoznávať…
Po odsťahovaní sa z prvého “domova” som mala česť presvedčiť sa o tom, že Slováci si v zahraničí pomáhajú. Doteraz som bola takmer presvedčená, že si nepomáhame. K Slovákom na dovolenke, ktorí sú hluční a nevychovaní je hanba sa priznať, a preto som si nemyslela, že tu naozaj budeme fungovať ako národ, ktorý si pomáha. Som dojatá.
Z rumunského života som okúsila niekoľko tradičných jedál, ich tradičné polievky a palacinky s čerešňami u mňa zatiaľ vyhrávajú. Začínam si rozumieť s tetami predavačkami a odpovedať im rumunsky na otázku či chcem plastovú tašku. Za zmienku stojí, koľko plastu sa tu denne minie: Rumuni sú schopní dať si jedlo zabaliť so sebou a zjesť ho z plastového obalu v kantíne. Logika nepustí.
V metre už dokážem zachytiť, na ktorú stranu sa vystupuje a taktiež orientácia v meste je omnoho lepšia. Mesto vo mne stále vyvoláva pocit bezpečia a pri nedávnej udalosti Pride parade, kde bolo aspoň milión ochrankárov sa mi to len potvrdilo. Verejné udalosti sú tu zabezpečené na úrovni veľkomesta, aj keď organizačne sa majú v čom zlepšovať.
Počas posledných dní som navštívila aj typické trhy, na ktorých máte možnosť kúpiť úplne všetko. Doslova. Od zeleniny a ovocia, čerstvého mäsa, ovocných štiav, cez kuchynské potreby, obliečky na prádlo, oblečenie až po záhradnícke potreby a bytové rastliny. V momente, keď som vstúpila na trhy som sa ocitla u nás v Lučenci v roku 1999, keď som chodievala so starkou na našu Mestskú tržnicu. Obchodné domy, ak ich tak môžem vôbec nazvať, mi identicky pripomenuli náš starý Prior a jeho tradičné (ne)usporiadanie obchodov. Z tohto hľadiska naozaj vidieť, že Rumunsko je mentalitou trošku pozadu, aj keď na druhej strane cesty sa rozprestiera obrovské obchodné centrum veľkosti Auparku. Toľko rozmanitosti až je to pekné.
Mentálne však prežívam obrovské de javú. Cítim sa ako keby som sa vrátila dva roky dozadu a bola v USA. Práve tento pobyt odštartoval môj “život za hranicami”. Zdieľam úplne rovnaké pocity, kedy som opäť voľná, nerozhodná, nepripravená, no odhodlaná stráviť leto života v novej krajine, akurát, že o dva roky staršia. Neviem to nijak vysvetliť, ale cítim, že túto časť života mám už za sebou a je len dočasná.

Možno som mala prísť do bodu, kde som sa našla a stratila, aby som sa znovu našla, ale už poriadne.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: