Santorini, ostrov nesplnených očakávaní

Santorini, ostrov nesplnených očakávaní

Celkom sa obávam cestovania na tento ostrov v Januári.

Na mojom “must see” zozname sa nachádza dosť dlho, a preto Nike napadlo potešiť ma výletom práve sem. Áno, naše cesty sú často pre tú druhú narodeninovým prekvapením a tento spontánny Grécky trip bol jedným z nich.

Niekoľko krát sme už preberali výhody návštevy Santorini v zime. Teda, Nika sa ma snažila presvedčiť o jeho výhodách. Tie podstatné z nich:

  • santorini je nesmierne preľudnené počas letnej sezóny,
  • vzhľadom k obmedzenej ponuke je tam všetko predražené,
  • a vlastne je super, že nebudeme mať na fotkách žiadnych ľudí.

Okrem nás s nami letí niekoľko desiatok aziatov a pár lokálnych. Po pristátí mám pocit, že sme na detvianskej železničnej stanici, vyfarbenej na modro bielo. Tieto farby majú podľa legiend symbolizovať grécku vlajku. V 15. storočí vraj neboli vlajky dovolené, a tak si na protest začali ľudia týmito farbami maľovať domy. Po prvotných šokoch z veľkosti letiska a jeho zabezpečenia sa poberáme k santorinčanovi držiacemu papier s naším menom. Náš sofér má však v biznise jasno a okrem nás berie aj ďalších dvoch cestujúcich. Oni bývajú v meste Oia a my na úplne opačnom konci ostrova. Súhlasíme nech ich odnesie skôr, aby sme uvideli viac z ostrova, čo neskôr pri štýle jeho jazdy ľutujeme.

Ostrov je vlastne 18×12 km veľká vyhasnutá sopka, do ktorej natiekla voda a na jej okraji sa usídlili ľudia. V praxi to znamená, že pláže sú prevažne čierne a práve preto vždy keď niekto spomenie ostrov Santorini, ako prvé si vybavíte klasickú scenériu z domčekov na jednej kôpke. Nikde neuvidíte “nádherné pláže” ostrova, pretože také nie sú. Na západnej strane ostrova dokonca ani nenájdete pláže, kedže ostrov je z tejto strany tvorený útesom. Výškové rozdiely ostrova sú naozaj veľké, cesty sú kľukaté a šofér prekračuje bezpečnú rýchlosť jazdy. Kým my vzadu lietame z jednej strany dodávky na druhú a naši spolucestujúci sa snažia vysvetliť, kde ich má odniesť, vonku sa začína stmievať. Rýchlo cvaknem Oiu, pretože plán zajtrajšieho a zároveň jediného dňa na ostrove je ešte vo hviezdach.

Prichádzame do nášho pelechu, ktorý podľa slov šoféra stojí zato. Vo dverách nás víta malá Albánka v strednom veku, z ktorej srší energia. Hneď sa nás pýta, či potrebujeme na zajtra auto, či potrebujeme odniesť do reštaurácie, čo chceme na raňajky a my vôbec nestíhame vnímať pretože sa snažíme rozdýchať posledných 40 minút jazdy po Santorini. Akonáhle však dostanem do tela dávku čerstvého studeného vzduchu (ktorý začína fúkať akosi rýchlejšie), som schopná zodpovedať jej otázky. Chcem tradičnú praženicu, auto je nevyhnutné a potrebujeme odniesť aj na večeru. Všetko je vybavené a my dostávame kľúče od našej ľadovej komnaty. Izba má približne 10 stupňov a je murovaná. Klíma vôbec nefunguje a radiátory tam samozrejme nie sú. Pri myšlienke, že by som mala spať v zime mi začína dochádzať prečo chodiť na Santorini v januári nie je najlepší nápad. Majiteľka rezortu nás teda berie jej osobným autom do jedinej otvorenej reštaurácie, lebo vraj chceme sea food. Nika bledne a ja ju ukľudujem, lebo sea food nie je zrovna strava, ktorú preferujem. Tobôž nie ona.

Čašníčka je však natoľko milá, že sa nám snaží všetkým vyhovieť a kedže sme jediné zákazníčky má na nás aj čas. Sprevádza ma do kuchyne vybrať si rybu podľa vlastných preferencií. Keď však predo mnou otvára mrazničku a ukazuje mi v každom šuflíku iný druh rýb vyvaľujúcich na mňa oči, moja jediná požiadavka sa mení na “len prosím bez hlavy”. Dostávam teda tuniaka za 10 eur a Nika grilovanú zeleninu. Po večeri nás táto milá dáma nesie na hotel, pretože taxíky tu nefungujú a rýchlosť vetra sa neustále zvyšuje. Naša izba sa zatiaľ stihla zohriať na príjemných 15 stupňov a my dúfame, že sa domov vrátime zdravé.

Ráno dostávame najlepšie raňajky do postele a kým zapíjam kávu pomarančovým džúsom prichádza pán z požičovne áut. Dáva mi podpísať nejaké papiere a vysvetľuje, že auto mám zajtra ráno nechať pred letiskom a kľúče mám hodiť pod koberček na strane vodiča. S nemým úžasom preberám kľúče a na viac sa nepýtam. Vietor sa stihol zdvihnúť na úctyhodných 50km za hodinu a my sa v takýchto podmienkach ideme voziť po ostrove. Netrvá nám dlho a my ďakujeme všetkým silám vesmíru, že sme si to auto požičali a môžeme tak prejsť celý ostrov v teple a pohodlí.

Ostrov je takisto veľmi známy svojimi vínnymi cestami. Je však zima a vinič sa v tomto období premení na malé halúzky zatočené do klbka. Klbká sú v čiernej pôde takmer všade. Domov je tu málo, zeleň žiadna a náš výhľad tvoria skaly, rozbúrené more a čierny piesok. Trochu iné santorini ako na fotkách…Po dvoch hodinách jazdenia prichádzame do Oia, zaparkujeme auto a modlíme sa, aby sme spravili lepšie fotky ako doteraz. Intuícia nás vnesie presne na magické miesto, ktorým je Santorini také známe. Okrem toho, že každý si v tejto vzdialenosti vidí aj do úst nie len do taniera, je to tu naozaj pekné. Také ako nikde inde na svete! Je krásne, že fotky máme bez ľudí. Je krásne, že na malú chvíľu vychádza slnko…

Po večeri prídeme na izbu, v ktorej sme si celý deň kúrili a snažíme sa zaspať. Vietor je však taký silný, že nám vybíja okenice, prevracia veci na balkóne, vonku vytrháva stromy. Predpoveď na telefóne ukazuje pocitovú teplotu -1 stupeň a 62km vietor za hodinu. S obavami či vôbec odletíme zaspávame aspoň na tri hodiny a sme radi, že sme prišli teraz a že všetko je tak ako má byť, lebo by nás asi porazilo, kebyže sem prídeme v lete, za tri krát vyššiu cenu a vidíme to, čo sme mali možnosť vidieť po prvýkrát.

Niektoré miesta majú nadhodnotené skóre a presne takým je pre mňa Santorini. Som však rada, že to môžem povedať z vlastnej skúsenosti 🙂 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: