Thanks God it´s TODAY

Thanks God it´s TODAY

Keď sa ti zmenia cestovateľské plány a leto sa skončilo minulým víkendom, neostáva ti nič iné než sa zblázniť a ráno so zlepenými očami odpovedať na otázku „Našla som lacné letenky do Solúnu, ideme?“ jednoslovným „Áno.“

Pred troma rokmi sme so Sky 11. septembra odišli na cestu po Izraeli a Jordánsku a dnes odchádzame s Nanou do mesta našich solúnskych bratov, ale iba na víkend, pretože opatrenia sa zmenia už v pondelok a riskovať sa nám v tejto dobe naozaj až tak nechce. Stačí, že po prílete do Grécka má byť random testovanie…

Po práci zbalíme malé ruksaky a vychystáme sa smer Viedeňské letisko. Na hraniciach ako ovečky vystúpime z autobusu, nemeckým Guten Tag pozdravíme vojakov o štyri hlavy vyšších ako ja a pokračujeme v ceste. Letisko je poloprázdne, a preto nič netrvá dlho a za chvíľu sme v lietadle. Diskutujeme o tom, ako vlastne to random testovanie funguje a ja hovorím Nane: „Neboj, keď cestuješ so mnou, máš šťastie, iste nás testovať nebudú…a okrem toho, už je viac ako desať hodín večer, kto by teraz testoval…“ Po vystúpení vidíme zástupy ľudí, ktorých rozdeľujú na testovanie alebo východ z letiska. Hádajte kam ideme obe? Do testovacieho radu… Nana vidí všetkých svätých a ja sa len pousmejem, že sa nám darí hneď zo začiatku.

Kaliméra Thesaloniki

Naše cesty sú už dávno spojené s budíkmi a skorými vstávaniami a keďže máme len dva necelé dni, musíme vstať so slnkom. Do solúnskych ulíc sa dostávame ešte v čase, kedy slnečné lúče zachytávajú len prvé výškové budovy a v ich oknách sa slnko odráža na nás. Pokojné ráno v cudzej krajine. Málo momentov v mojom živote je takých vzácnych ako tie, kedy som len s batohom v cudzine, neviem vôbec nič a som úplne nikto.

Pripravili sme si okruh, v ktorom sme stihli rannú omšu, kde ste sa mohli prežehnať namiesto svätenej vody dezinfekciou, rímske ruiny a moje obľúbené trhy s čerstvým ovocím, rybami a inými vodnými tvormi. Samozrejme, okrem kvalitných rýb nám starí páni ponúkali svojich synov na ženenie, ale my sme odolali. Raňajky sme si dali na najznámejšom námestí Thesaloník – Aristotelous square. Miestni tu mali bežné víkendové ráno. Venčenie psov, upratovanie námestia, behanie popri najdlhšej promenáde v Európe a rybárčenie pozdĺž nej.

Jeden z obchodov, ktoré strhli moju pozornosť bol drobný obchod s názvom Today´s. Nemo som sa usmiala a povedala si, aký je to opozit k americkému podniku T.G.I.F ( Thanks God It´s Friday). Typická grécka nátura. Žiadne „vďaka Bohu, je piatok“. Tu je každý deň piatok. Tu je každý deň dosť času ísť von, užiť si vlniace sa more, prejsť sa po promenáde, dať si kávu na terase miestneho podniku,… a tak nám neostávalo nič iné, ako dať si kávu a ovocný džús, prejsť sa až k White tower, ktorá bola premaľovaná na znak získania územia Thesaloník Gréckom a počkať, až kým slnečné lúče neprídu priamo k nám…

Po filozofických debatách, na ktoré akosi v bežné dni nie je čas, lebo nepočujete pristávať lode a škriekať čajky, sme plánovali ísť na autobusovú stanicu, avšak cestou nás vcuclo do maličkého dizajnového obchodu. Všetky veci v ňom vyrobili miestni umelci, a to my radi, takže sme odišli každá s krásnym prstienkom a varovaním od majiteľa obchodu, že sme mali namierené na zlú stanicu… Náhody neexistujú, ale zato milí ľudia áno. A keby som si pamätala názov toho obchodu, určite vám ho odporučím. Ten pán si zasadol za svoj stolový počítač a vyhľadal nám medzimestský spoj aj spoj MHD, napísal nám ho na papier, a povedal, že keď sa vrátime do centra a budeme niečo potrebovať, máme pokojne prísť.

Nea Flogita

Rovno z autobusu, ktorý nám zastal na prašnej ceste máme namierené do takzvaných beach suites, kde si chceme len zložiť veci a utekať na pláž. Budova však vyzerá zavreto, a tak volám na telefónne číslo z rezervácie. Zdvihne mi Slovenka, ja zmätene kukám do mobilu či som nezavolala niekomu inému, zasmejeme sa a pochopím, že toto ubytovanie asi vlastní ona. Neskôr sa dozvedáme, že má muža Gréka a žije tu spolu s ním.

Príchody na pláž sú pre mňa vždy hotovou meditáciou. Musím sa vyzuť v momente, ako prídem k pieskovej časti, precítiť každé zrnko, potom sa rýchlo vyzliecť a skočiť do vody. Ani tentokrát to nie je inak. Na chvíľu sa vyľakám, že nemôžeme byť vo vode s Nanou naraz, no potom sa pozriem okolo seba a vidím akurát tak partiu starých dám, ktoré klebetia vo vode, grécky párik so slnečníkom a prenosnou chladničkou ako čítajú noviny a na striedačku sa chodia ovlažiť a nás dve ako za balijských čias. S jedným uterákom, ruksakom a knihami. Akurát čítam Cyklickú ženu, ktorá hovorí o tom, ako sú ženy napojené na mesiac a že ich cykly sú porovnateľné s cyklom mora, s prílivom a odlivom energie, starého a nového…

Obed bude sranda. Nie je sezóna a Grécko je známe plodmi mora. Ale aj dobrými šalátmi…a tak skončíme na veľmi dobrom šaláte s obrovskými kusmi paradajok, surovou cibuľou a kapustou a vyprážaných baklažánoch a cuketách s cesnakovým dipom. Ešte sa hodíme do vody a príde šťastná hodinka. Čas, kedy sa dokážete pozrieť do slnka bez toho, aby vám vypálilo oči a zároveň čas taký magický, že sa v ňom stratíte.

Po západe slnka zostáva už len jedna povinná jazda. Pravá grécka baklava. Zastavujeme vo veľkej rodinnej cukrárni, kde je viac druhov baklavy ako som vôbec poznala a odchádzame s dvoma gigantickými, ktoré nedokážeme dojesť. Nana si odkladá na horšie časy, ale tie prichádzajú v momente, kedy presladená baklava rozmočí už tretiu vreckovku a my ešte stále nie sme na ubytku. Osud to chcel tak, aby sme ju dojedli práve teraz!

Na druhý deň sa rovno zbalíme a vyrazíme na pláž. Asi mi už naozaj netreba veľa času, kým nadobudnem cestovateľský mode, lebo ma nič netrápi, ani to, že zajtra mám pracovať a čaká nás nočný let. Dnes je deň, kedy si to celé ešte užijeme, pretože možno tento rok už nikam nepôjdeme. A zatiaľ to tak naozaj vyzerá…aj keď človek nikdy nevie, kedy ráno vstane a povie áno ďalšej letenke :D.

No a ešte som zabudla, na pôvodný highlight celého výletu, ktorým bola oblasť Ano Poli (Upper town). Čast, ktorá sa nachádza na samotnom vrchu Thessaloník, a jediná časť, kde sme stihli ešte ísť pred návratom na Slovensko. Ano Poli je veľmi známa farebnými reštauráciami a dlho sme ju nevedeli nájsť, ale keď sme ju našli, vedeli sme, že sme tu. Gréci sedeli na teraskách reštaurácií, popíjali pálenku Ouzo a kričali po sebe. Thanks God it´s TODAY. Dali sme si nealkoholické pivko, grilovaný baklažán a ďalšie šaláty a odišli s pocitom, že tento výlet, bez ohľadu na to, že trval deň a pol, bol tým najlepším nápadom. Dnes.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: