Tranz v Ubude

Tranz v Ubude

Narýchlo do seba hádžeme Cap-cay a tempeh so zeleninou z lokálneho warungu a utekáme na House of Bliss – spirituálne podujatie v najznámejšom joga štúdiu na Bali. Občas musíme pobehnúť, v žalúdku sa mi prevracia všetko čo som práve zjedla a ja rozmýšľam či je toto správny čas na nejaké spiritualitky. V hlave sa mi vynára obrázok o spirituálnych cestách iných ľudí a tej mojej.

Schádzame z hlavnej uličky na vedľajšiu, na ktorej by už mal byť Yoga barn. Samozrejme je až na samom konci, ako inak! Zadychčaná sa pýtam recepčnej či sa ešte môžeme pridať na workshop a ona mi ukazuje smer, ktorým máme ísť, aby sme sa dozvedeli odpoveď. Odbočíme doľava a neverím vlastným očiam. Oáza z bambusových príbytkov, jogíni, aj takzvaní rádoby jogíni a zeleň. Asi najkrajší komplex, aký som kedy videla. Vládne tu absolútny pokoj. V tom zhone ani nestíham vnímať či tu hrá hudba.

Prichádzame pred obrovský bamboo house, registrujeme sa za nechutných 190. 000 indonézskych rupií/ osoba a pred vstupom na druhé poschodie sa vyzúvame. Hore nás čaká 5 členná kapela, pred ktorou sú lupene farebných kvetov, sviečky a posedenie z vankúšikov v tvare polkruhu. Začíname meditáciou a potom ďakujeme všetkým elementom..až kým sa nedostávame do tranzu. Kolektívneho. Romi mi celý vzrušená hovorí: „Niki, ja som bola asi v tranze alebo čo…“ Ja sa na ňu dokážem iba usmievať a prikývnuť, že cítim to isté. V tom okamihu však netuším, že príde na rad spievanie matry, ktorá bola dovtedy pre mňa neznáma. „Ong Namo Guru Dev Namo“ má v nás prebudiť guru – nášho vlastného, nás samotných. Neviem ako ostatný, ale ja sa dostávam do hlbokého prepojenia so sebou a teším sa z poznania, že všetko čo potrebujem už mám…v sebe.

 

Ako overenie mojej momentálnej teórie prichádza extatický tanec. Čo viac ako tanec mi bolo teraz treba? Nie je ani 9 hodín večer a ja si dávam šamanské tance s absolútne cudzými ľuďmi. Tancujem úplne bezprostredne, bez akéhokoľvek pomyslenia na rytmus, pretože na ten netreba myslieť, iba ho cítiť. Tak ako som to robila celé svoje detstvo…len sa to akosi zabudlo pomedzi ten „bežný život“. Maximálny tranz. Naozaj. Som so všetkým, sama so sebou, nad sebou aj v prepojení so zemou. Rozmýšľam či som vôbec niekedy dosiahla takýto stav pri inej činnosti ako pri tanci. Asi nie. Určite nie. Na záver si ľahneme na zem, teda rozpustíme sa do nej a ja počúvam svoj dych. Pot mi tečia z úplne všadiaľ úplne všade. Spokojnosť. Radosť. Pokoj.

Na druhý deň sme odhodlané zistiť čo okrem jogy Ubud ponúka. Dva chrámy plné turistov, z ktorých jediná zaujímvá vec je prvý lotus, ktorý som v živote videla. Dostávame sa na tradičný Ubudský trh, z ktorého sme pred troma rokmi so Skajkou ušli, lebo na ňom bol neskutočný zápach. V praxi to znamená, že sme nestihli vidieť ani pätinu. Ak mi to nejde s navigáciou v meste, pri tomto trhu to platí trojnásobne. Neviem skadiaľ sme prišli, ani kam ideme. Čo je ale isté, strávime tu nekonečne veľa hodín. Taký iný tranz. Tranz plný vyjednávania,  v ktorom sú to všetci predávajúci dennodenne a tranz zvedavosti , ktorá nás neopúšťa aj napriek tomu, že je v každom stánku takmer to isté. Stačí…tohto tranzu určite.

Večer si kupujeme lístky na divadelné predstavenie, tradičný tanec Kecak. Kecak znázorňuje takzvaných transerov. V hindu kultúre sa totiž verilo, že sa prostredníctvom tanca dostávali do tranzu a komunikovali tak s bohmi, teda boli sprostredkovateľom či médiom medzi ľuďmi a bohmi. Kecak je jediný tradičný tanec na Bali, v ktorom sa nevyužívajú žiadne hudobné nástroje, rytmus dávajú hlasy pôvodne stovky transerov. Sedím na plastovej stoličke s miestnom chráme, kde mi dochádza, že v Ubude tentokrát prechádzame od tranzu k tranzu…A neprestaneme.

Je ráno. 6 hodín. Máme raňajky v cene ubytovania, ale my sme sa rozhodli odtrepať sa na druhý koniec Ubudu, aby sme zistili čo tu majú s tými kakaovými ceremóniami. Tak teda: Prichádzame prvé, lebo sa nám podarilo (ne)stopnúť skúter, pretože ten prišiel sám k nám a my sme len nasadli…Dve… na jeden. S husľami a nákupom z ranného marketu. Nejakému asi oteckovi. Asi o tom je ten príbeh o hore a Mohammedovi. Či?

Ohník, kvetinky, kapelka a kakao. V Munduku sme videli kakaovníky a teraz si ideme dať kakavko. Ako Romi povedala, nikdy sme neboli k tomuto plodu bližšie. Podávame si poháre kakaa a uzatvárame kruh, v ktorom sa ideme spojiť. Vedie nás Brazílčanka sediaca medzi najkrajším Iráncom akého som kedy videla (vnútrone krásnym) a Novozálandčanom. Spievame jednu pieseň za druhou. „Máš vodcu všade kam sa pohneš“ , „Všetko je tak ako má byť“ , „Nádych, výdych“. Ďakujeme, zahadzujeme…všetko čo nepotrebujeme, čo nás trápi, čo nepotrebujeme, čo náš ťaží. Všetky vzťahy, ktoré nám nerobia dobre, všetky tie, na ktoré nevieme zabudnúť. A je toho toľko… Vezmem lupene sa zahadzujem to, čo vychádza z hĺbky mojej duše. Rok a tri mesiace po. Ďakujem.

Dostávame anjelske karty, na ktoré som nikdy veľmi neverila, ale čomu som vždy verila je, že všetko k nám prichádza v správny čas. A tak, prvýkrát v živote vyťahujem karty bez toho, aby som vedela, že to bude druhá zľava ľavou rukou. Vždy som to tak robievala, lebo to pre mňa znamenalo požehnanie od oca 🙂 A dostávam kartičku o peniazoch. Popravde, úplne som si celé znenie kartičky nevedela preložiť, ale naše duše prekladajú oveľa rýchlejšie ako Google translate, všakže. A tak, keď si pri záverečnej spŕške lupeňov kvetov povieme, že si každý má pre seba povedať čo si odnáša z dnešnej cacao ceremony, ja si v duši zakričím „Fuck money!“

Pri odchode dostanem spontánne preliečenie šamanským bubnom od austrálčana, ktorý sa zúčastnil ceremónie a rozvibrovaná idem popri Romi. Teraz je ten správny čas ísť sa pozrieť na djembe bubny. A tak sme tu. Ja, Romi a dve zmätené predavačky, ktoré šípia, že bez bubnu neodídeme. A my, opäť (alebo ešte stále?) v tranze skúšame jeden za druhým a ja končím s bubnom, ktorý si ma vypýtal kvôli úžasnému zvuku…a keď sa k tomu môjmu zvuku pridal Romin bubník, vznikla hotová harmónia. Áno. Všetko spolu hrá…

 

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: