Underwear anywhere OSLOB

Underwear anywhere OSLOB

Cestujeme takmer 4 hodiny a ja sa budím z tvrdého spánku, na ešte tvrdšej lavičke nákladného trajektu prevážajúceho kamión s plynovými fľašami. Spotená sa pýtam Niky, koľko ešte. Pevniva je v nedohľadne a zatiaľ čo ja som si stihla pospať, Nika napísala článok o Bohole, In media res, na papier, pravým guličkovým perom.

Po niekoľkých ďalších polhodinách kotvíme po nekonečnej plavbe v Argao. Síce sme po článkoch o potopených lodiach boli voči tejto plavbe skeptické, ani hrdzavá konštrukcia lode nás neodradila. Do cieľa sme prišli úspešne čo nás opäť utvrdilo v tom, že strach je väčšinou neopodstatnený. Predchádzajúce udalosti nás robia ostražitejšími, a tak si vedome vyberáme šoféra a ešte vedomejšie vyjednávame cenu. Dostávame sa na slušných 100 Pesos, čo je asi 1,50, za 7 km.

Cieľom je autobusová stanica, z ktorej autobus chodí podľa Nikiných zistení každú hodinu. Vždy si pred výletom naplánujeme približnú trasu a úplne vždy zistíme ako sa tam dostať, kadiaľ, s kým, čo je najvýhodnejšie a najbezpečnejšie. Naozaj nikdy sa nám zatiaľ nestalo, že by sme nevedeli pred plánovaným výletom ako sa kam dostať. Náš tricyklista nás necháva na malej zastávke s ďalšími cestujúcimi. Všetko filipínčania. Po chvíli zastane prvý autobus a my nevieme či je náš alebo ešte nie. Autobus odchádza… Síce vieme, že autobusy chodia každú hodinu, nevieme či do príchodu ďalšieho ostáva 10 alebo 50 minút… a tak sa z nekonečnej plavby loďou spamätávame na vychádzajúcom slnku a sedíme na múriku zatiaľ čo všetci sa tlačia v chládku.

V momente, keď nám začína byť pohodlne príde autobus a my intuitívne dvíhame tašky a ideme k dverám. V tom na nás vyskočí najpozitívnejší Filipínčan s otázkou: “ Where? Underwear, anywhere?” a my vieme, že sme správne. S úsmevom od ucha k uchu nastupujeme a srandičkujeme, až kým nás nevyloží v Oslobe. Samozrejme, že nevieme kde presne máme vystúpiť a preto sledujem mapu a Nika pozerá na nášho milého sprievodcu, aby nám dal znamenie. Na mape vidím, že zastávka je hneď za rohom nášho nového hotela, keď akurát Nika dostáva signál. Nadšené vyskakujeme a o 4 minúty sme na recepcii.

Zhadzujeme veci, prezliekame sa a vydáme sa na hon tricyklistu, ktorý bude vedieť splniť naše prianie. “Ísť na nejakú pláž, kde je reštaurácia”. Ujovia tricyklisti na nás pozerajú celkom nepríčetne a striedajú si nás, pretože ani jeden nevie, čo tieto belošky chcú. Napokon nasadáme k JonJonovi, ktorý nás berie na pláž, presne takú ako sme chceli a hovorí, že nás príde vyzdvihnúť o 6, že zaplatíme potom, 30 centov každá. Prvý človek, v JV Ázii, ktorý na nás nechcel zarobiť, a dal nám síce turistickú, ale zato veľmi férovú cenu. Neveríme, Oslob je dokonalý.

Pláž je krásna, ale Slnko zašlo za kopec a my sme si akurát tak stihli dať prvé jedlo dňa. Vôbec to ale nevadí, pretože moja intuícia nás vedie na magické miesto, kde sa bláznime asi 40 minút a fotíme. Okolo niet ani živej duše a my máme všetku túto prírodnú krásu prispôsobenú turistom pre seba. JonJon prichádza o chvíľu. Do Oslobu sa vraciame na západ Slnka. Sledujeme ho z historickej časti veľmi pripomínajúcej Euróske staré prístavy zaťiaľ, čo sa na oblohe striedajú úplne všetky farby a odtiene Slnka. Krajšiu oblohu som nikdy nevidela. Ležím na Nike a ďakujem, že sme dnešný deň prežili so všetkým a sme spolu v bezpečí. Ostávame verné našej novej filmovej tradícii a po pár minútach zaspávame, pretože ráno vstávame o 5.

Skoré vstávanie je naplánované kvôli Whale shark watching. Turistická atrakcia láka veľmi veľa domácich a pomerom by sa vyrovnali backpakerom. Dokonca by som si dovolila tvrdiť, že Filipínčanov bolo o čosi viac. Stertávame sa s pánmi, ktorí sa chceli s nami včera večer odfotiť a oni nás lákajú s nimi na loď. My však slušne vysvetľujeme, že máme iné čislo a utekáme do “výhliadkového” člnku. Naše prvé nastupovanie do lode vo vode sa začína a tak polomokré o 6 ráno vyplávame na more s desiatkami ďalších člnov. Stojíme v zástupoch priviazaný jeden o druhého aby sa člny nevzdialili. “Kŕmiči žralokov” v hlavných úlohách príchádzajú s vedrami rybieho mäsa a rozhadzujú ho naokolo aby prilákali žraloky. Tie sú už lenivé loviť ryby, pretože majú každé ráno takto ľahko zabezpečenú potravu. Celá táto atrakcia narúša ekosystém, no ľudia aj domáci ju podporujú. A my tiež. O umelom prikrmovaní žralokov sme si čítali dosť už predtým, než sme sa rozhodli sem prísť a preto sme sa rozhodli, že nepôjdeme s nimi plávať, iba sa nato pozrieme (akože menšie zlo, snaha sa cení). Veď povedzme si úprimne, kde inde na svete by sme mali príležitosť plávať s najväčšími žralokmi na svete?

Z pozorovania sa o chvíľu stáva zbesilá plavba pod konštrukciou lode a natáčaním whale sharkov, pretože mladý filipínčan ma navádza aby som si zobrala jeho okuliare a išla si to pozrieť z bližšia…, že nevadí, že som nezaplatila, že nech idem. Ani argumenty, že neviem plávať nezaberajú a on mi podáva plavecké okuliare. Tie roztrhnem, ale on ich opraví, len aby som mohla žraloky vidieť. A tak sa teda potápam, zadržiavam dych, ktúrim hlavov zo strany na stranu a vidím tú nádheru. Jeden malý, jeden veľký, všetci smradľaví, štatisticky najväčší druh z pomedzi všetkých žralokov, a k tomu nejedia ľudí… Neviem či sa ich viac bojím, alebo ich nechcem vyrušiť a tak ostávam pri lodi, so zadkom vypučeným práve na našich sprievodcov a Nike je jasné, prečo ma silou mocou prehovárali sa potápať. Nuž win win situácia.

Žraloky máme vyškrtnuté zo zoznamu a prosíme nášho šoféra JojJonovho bratranca, aby nás odniesol na hotel, že sme hladné. Skvelé raňajky trávime s dvomi portugalčankami. Dostávame kopu užitočných rád čo vidieť, kam ísť a prečo vynechať vodopád, kde sme sa chystali po raňajkách. Oslob municipality ho odstrihol od vody, aby mohla tiecť do okolitých dediny. Turisti neturisti, filipínčania vedia kde sú priority. A naozaj to je vidieť.

o 9 prosíme nášho šoféra nech nás odnesie na ostrov. Kedže sme na raňajkách zvážili všetky možnosti a naše sily rozhodli sme sa pre túto atrakciu. Vstupné je predražené, ale ušetrili sme na žralokoch a tak si hovoríme,… prečo si nedopriať. No a tu sa začína sranda. Starý ujo nám dáva zľavu, ktorú nám vybavil JonJon. Ako správny obchodník prihadzuje vodu a potápacké okuliare, že super koraly. O ostrove sme od portugalčaniek počuli, že je súkromný a ak nechceme ostať na pláži, kde sa kotví možeme sa prejsť po súkromnej časti samé, bez sprievodcu. Sprievodca však stojí 50 Eur, čo odmietame a to ešte ani neviem ako to celé vyzerá. Táto “Spoločnosť” nemá prístav ako jej konkurencia a preto sa musíme k schodíkom lode prebrodiť vo veľmi hlbokej vode. Premočené do nitky sa štveráme na palubu. Ešte sa natom smejeme, lebo je to prvý krát a… nemôže to takto fungovať stále. To ale nevieme, že môže a že tento scenár si zopakujeme ešte niekoľko krát.
Vlny sú veľké a more je rozbúrené, ako keby nám naznačovalo, že o pár hodín príde búrka. Prichádzame na ostrov a vlny si vôbec nevšímame. Voda je tyrkysovo modrá, priezračná, a slnečné lúče sa v nej lámu. Pláž je malá a mnoho ľudí ide do vnútra ostrova. Chceme to teda vyskúšať. Vietor začína fúkať akosi prisilno a piesok nám šľahá do tváre. Niekedy je tak silný, že to až štípe. Balíme si veci do nepremokavej tašky kúpenej v oslobe a ideme v ústrety ujom, ktorý nás otáčajú na päte. Skúsili sme, nevadí. Potrugalčanky mali väčšie šťastie, alebo sme sa len nepochopili.


Sme sklamané, hladné a na tomto krásnom súkromnom ostrove sa chystá búrka. Čakáme na loď, ktorá nás ma vyzdvihnúť po tejto dvojhodinovej predraženej paráde. Prichádzame do prístavu, kde sa musíme opäť hodiť do metrovej vody + vlny, takže voda nám menším siaha takmer po krk. Už to nie je až taká sranda ako prvý krát… a aby sa nám nemálilo, náš šofér má asi iný biznis, pretože na nás zabúda…my čakáme… Ešte šťastie, že sme dve mladé pekné európanky a onedlho nám je ponúknutý odvoz zadarmo, veľmi prijemným mladým filipínčanom, ktorý to s rýchloľťou jazdy trochu preháňa, no zároveň nás pozýva večer na párty. Vymieňame si čísla aj keď vieme, že sa nezúčastníme, ďakujeme mu a utekáme sa prezliecť, lebo potrebujeme zaplniť bruško.

Kým čakáme v reštautácii na jedlo osloví nás mladý turistický pár, s prosbou o pomoc. Na zamenenie peňazí tu potrebujete všade doklad totožnosti a oni ho so sebou nemajú. Kedže bývame asi dve minúty pešo, utekým pre pas a zamieňam peniaze v ich mene. My zo zásady nikdy so sebou nenosime hotovosť. Vždy si peniaze vyberáme z bankomatov priamo v destinácii. Vypĺňam nezruzumiteľný formulár s viac otázkami ako na maturite aby som mohla vyčeriť úsmev na tvári Izraelsko rumunskej dvojici. Aký malý svet ? Kým sa vrátim k Nike, ona je súčasťou iného predstavenia. 5 britov, jeden Kanaďan a dvaja malí filipínski žobrajúci chlapci. Títo chlapíci majú v otázke žobrania jasno a preto chlapcom kupujú milkshaky a hranolky. Fotia sa s nimi a rozprávajú. Naozaj krásne vidieť ako sa dá pomocť, bez škodlivých efektov turizmu.


Po večeri sa skladáme unavené k televízoru, odhodlané poriadne sa vyspať, lebo po raňajkách utekáme na prvý autobus do Cebu, kde nás majú čakať naši cebuánsky starí rodičia.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: