Unikám, teda (ne)žijem.

Unikám, teda (ne)žijem.

Včera som si spontánne kúpila spiatočnú letenku do Macedónska za 25 eur. S bezprostrednou radosťou som to napísala rodičom, no samozrejme som vedela, že nebudú nadšení, pretože sa o mňa boja…ako každý rodič, všakže. Mama mi v tom ale napísala veľmi zaujímavý pohľad, vraj len unikám…

Neostáva mi nič iné, len súhlasiť. Tento článok by som najradšej venovala rodičom. Hlavne tým mojim, ale možno aj ostatným…

Ako vyzerá môj bežný deň v Bratislave?

Väčšina z nich viacmenej jednoliato. Niekedy škola, inokedy práca, niekedy oboje naraz, alebo po sebe. Potom prídem domov, robím si zadania do školy, prípadne práce, varím si, upracem, lebo ako moja starká hovorí: „Poriadna žena musí mať poriadok!“ V závere dňa si ľahnem do postele vedľa Skajky, ktorá to má rovnako, až na to, že od júna nemá školu. Niekedy sa ani nevládzeme rozprávať a rovno zaspíme. Niekedy ona zaspí a ja nedokážem, pretože môj mozog pracuje na tom, čo som ešte mala urobiť a nestihla som a čo ma čaká zajtra, alebo pracuje na úniku. Predstavujem si, fabulujem, vizualizujem. Aj SISWAY nápad vznikol z polovice v hladine alfa, teda v čase, keď sa náš organizmus pripravuje na spánok. Druhá polovica vznikla pri cestovaní. Dopravné prostriedky sú magická inšpirácia! Či hovoríme o vlaku do Lučenca symbolizujúci väčšinou čiernu mágiu, alebo o lietadle na druhý koniec sveta.

Koľko ľudí z nás žije LEN tak, ako som práve opísala svoj deň ja?

Predpokladám, že väčšina. Čudujeme sa, že depresia je jednou z najrozšírenejších chorôb, že je veľká rozvodovosť, že mladí podľahnú drogám…ale mne to vôbec nepríde divné. Ako môžu fungovať vzťahy, keď ich nestíhame pestovať, ako sa deti majú cítiť doma príjemne, keď ich rodičia sú plní negatívnych vplyvov z práce, alebo si prácu rovno nosia domov a na deti ani nemajú čas? Jasné, že potrebujeme únik a každý má svoj spôsob. Rozmýšľala som, aké únikové rituály robievam takmer na dennej báze a verím, že sa v nich nájde nejeden z vás:

Vyjdem z bytu a väčšinou už kráčajúc po schodoch rozpletám slúchadlá, aby som cestou „mohla počúvať hudbu.“ V realite je to vlastne to, že celá tá premávka, ktorá ma zvykne miestami zobudiť už o pol 5 ráno, alebo mi nedá ani zaspať, je prirýchla a hlučná. Keď vyjdem na ulicu, ohučí ma z každej strany a keď konečne semafor ukáže zelenú, vykročím s davom ako taká ovečka. Semafory sú inak veľmi zaujímavé nástroje. Hovorí sa, že by mali zjednodušiť premávku, ale pravda je taká, že nám len otupujú zmysly. Koľko z nás si ani neoverí, keď je už zelená, či naozaj nejde žiadne auto? Veríme viac sile akéhosi stroja s troma farbami, ako tomu, že keby sa čo i len tých 5 ľudí naraz pustilo cez prechod, autá by zastali…Raz som dokonca napísala status, ktorý znel: „Najväčšia chyba, ktorú môžete urobiť v bratislavskej MHD-čke je nezobrať si slúchadlá.“ Bože, počúvať tie reči je samovražda. Párkrát som to účelovo skúsila, ale 90% všetkých konverzácií boli sťažnosti, nepochopenie, povrchnosti a egotripy.

Keď nemám chuť počúvať hudbu, mám so sebou knihu. Je to tak však len posledné mesiace. Opäť by sa dalo povedať, že si „rozširujem slovnú zásoby, vzdelávam sa“. V realite však ide o to, že pri knihe prežívam život niekoho iného, vciťujem sa doňho a cítim sa oveľa lepšie v jeho role, ako vo vlastnej. Cestujem spolu s postavou, aj keď vlastne cestujem len na druhý koniec Bratislavy. Netuším kto nastupuje, ani kto vystupuje. Nevnímam zvraštené tváre prepracovaných ľudí v električke. Vlastne som sa naučila vyhýbať sa aj očnému kontaktu s ľuďmi ešte v čase, keď som si dala dredy. Bola som tak iná, že ma niektoré pohľady ľudí priam boleli. Teraz často narážam na to, že ma ľudia poznajú z videnia, ale ja ich nie…pretože sa veľmi nepozerám. Nie na ľudí…Zato reklamný smog Bratislavy na trase Polus-Karlova ves mám naštudovaný! Kniha sa prejavila ako dobrá prevencia v čase, keď idem na stretnutie a cítim stres. Čítam do poslednej chvíle, aby som sa sústredila na niečo iné a nevystresovala sa ešte pred samotným začiatkom stretnutia. Funguje to, ale musíte si dať čas…prvé strany síce čítate, ale netušíte o čom sú…

Keď už konečne dorazím do učebne, poviem si len ľahostajné: „Už len posledný rok“. Minule som si dokonca vypočítala, že už len 10 mesiacov, aby som sa potešila. V druhom ročníku som pred istými prednáškami zámerne v MHD-čke vytvárala pomyslenú bublinu, aby som nič, čo povedia tety učiteľky nebrala príliš vážne. Sú to ich energie, nech si ich nechajú a nech sa ku mne nedostanú…Žiaľ, asi nie som až taký silný jedinec, pretože som pochytala veľa z nich.Často som sa pýtala, aký význam v mojom živote majú. Vraj ľudia sú len naše zrkadlá. Z toho sa mi robí ešte doteraz zle…V tom čase ma bavil ešte aj odbor, ktorý študujem. Bavil ma ešte niekoľkonásobne viac, keď som ho študovala v Estónsku, pretože tam bol prístup učiteľov úplne iný. V tomto roku už je mojou jedinou motiváciou školu dokončiť a dokonca mi nebude prekážať ani keď sa nezamestnám ako manažér v kultúre. Niekto by si povedal, aké super by bolo byť manažérom, no ja viem, že čím vyšší post, tým viac stresu a zodpovednosti. Úplne rozumiem, ak by niekto takúto pozíciu odmietol. Ja som donedávna zbierala pracovné skúsenosti, robila som zadarmo, len aby môj životopis bol plný práce v odbore a hneď po škole by som sa v tom istom odbore aj mohla zamestnať…lebo neexistuje väčšieho úspechu…

V apríli som odpadla a bola v bezvedomí vyše polhodiny, možno hodiny. Veľa sa o tom nevie, mama ma našla ležať nepríčetnú v kúpeľni, pretože kým celá rodina kukala telku, ja som pracovala na škole. Môj otec nadomnou držal infúziu a snažili sa mi pomôcť s privolanou záchrankou a Skajka ma len držala a dúfala… Doteraz sa nevie, čo presne to spôsobilo. Každopádne, privolala som si svojim životným štýlom tetániu – na google opisovanú ako modernú chorobu vystresovaných ľudí. Moje svaly nevedia reagovať na stres. Tak…už ani moje telo nezvládlo veľkomestský životný štýl, nie len psychika…

Prirodzene som sa začala zaujímať o veci, ktoré by napravili môj stav. Vlastne som sa o ne zaujímala už predtým, no nikdy neboli pre mňa natoľko dôležité ako teraz. Vedela som, že ľudia neodpadávajú len tak, a že to malo byť pre mňa znamením. Zámerne som začala skúšať veci, ktorých sa bojím, pretože strach, ktorý bol hlboko zakorenený vo mne narástol do takej miery, až som sa zrútila…a to sa predsa v 23 nerobí. Samozrejme, predtým som nevidela ako dôvod môjho odpadnutia strach, dnes už ale viem, že to bolo ním. Najdlhší zoznam, aký by som dokázala napísať by bol o tom, z čoho všetkého mám strach. Posledné dva týždne tohto leta som prežila absolútne bez strachu a cítila som sa živšia ako inokedy predtým. Bola som na Rainbowe v Čechách a v Jordánsku. Predpokladala som, že si udržím tento mode, no po IBA troch týždňoch v Bratislave som opäť v tom. Spánkové paralýzy, nespavosť, stres, …napriek tomu, že sa snažím uniknúť svojimi rituálmi. Už nestačia.

Vlastne som objavila nový rozmer svojich únikov. Posledné pracovné ponuky som prijala len preto, že mám viac voľného času, ako minulé školské roky a že sa to predsa od piatačky očakáva. Mohla som sa venovať sebe, alebo pracovať a „zarábať“. Realita je však taká, že aj práca sa stala mojim únikom. Vždy som všetko robila naplno, a preto aj keď som v práci, venujem sa jej najlepšie ako viem. Nemyslím na nič iné, iba na zadanú úlohu. Moje ego sa teraz nahnevá, ale lipnem na pochvalách. A potom prídem domov a celé sa to spustí znova. Len pri chvíľke voľného času…

Hovorí sa, že môžeme precestovať celý svet, no nenájdeme pokoj na žiadnom mieste, kým ho nenájdeme vo svojom vnútri. Súhlasím. No uznajte, kedy je to jednoduchšie? Keď máte za oknom zvuky dopravných prostriedkov, alebo keď sa pozeráte na hladinu vody v prírodnom prostredí? Keď dýchate výpary áut a okolitých tovární, alebo keď dýchate čerstvý horský vzduch? Keď máte utlmené všetky zmysly a funkčný mozog len na 10% alebo keď vnímate všetkými zmyslami, pretože sa cítite tak prítomní? A preto cestujem. Cítim sa vtedy skutočne živá…a také dieťa chce predsa každý rodič.

 

PS. a znova ten strach, či moje pocity nájdu pochopenie.

 

 

 

 

 

 

 

 



1 thought on “Unikám, teda (ne)žijem.”

  • Hlavne nemaj strach pri PS.
    U mňa sa našlo pochopenie, myslím, že touto formou blogovania „odbúravaš stres“, aj ten môj, čo ti dúfam pomáha a mrzí ma, čo sa ti stalo, ale verím, že si v poriadku.
    Užívaj!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: