V dobrom aj zlom s Boholom

V dobrom aj zlom s Boholom

Na cestách sme piaty deň a ja rozmýšľam či bol náš dvojdňový Bohol parádny alebo nahovno. Totiž, dobré a zlé asi nedokáže existovať bez seba. A cestovanie a zážitky nie sú žiadna výnimka.

 

Je 5:30 a my sa zobúdzame u filipínskych „starých rodičov“ ako sme ich nazvali potom, čo nám ponúkli bezplatný nocľah v Cebu city a zmrzlinu. Odvezú nás do prístavu. V aute počúvame Danyho modlitbu a v nemom úžase ju potvrdzujeme slovom Amen. Zvláštne. Po Ázii sme doteraz cestovali aj kvoli spoznávaniu iných náboženstiev a Filipíny sú cesta spať, ku kresťanstvu. Rímskokatolíckemu – takému, v akom sme vyrastali my.

Cesta loďou prejde rýchlo, my kujeme plány kde sa ubytujeme a čo budeme nasledujúce dni robiť. Pláž vyhráva. Ako vždy. Ubytovať sa ešte nemožeme, pretože je príliš skoro, a tak len vymeníme lodná outfity za štrikované bikini a horsa na Dumalon súkromnú pláž. Nenechajte sa zmiasť, vstup je menej ako 1 eur/ 2 osoby. Plánovali sme síce pešobus, ale miestne tricykle sú také lacné, že v okamihu do jedného nasadáme. A keby len takého hocijakého. Tento má rádio na USBčko a repráky. Párty nálada o 10 ránko nás akurát naladí na celý deň. Ťažko posúdiť či sa viac teší šofér, lebo vezie dve biele devy, alebo my…

Sme tu. Neviem či ma viac fascinuje biely piesok, keďže posledné mesiace som sa brodila v čiernom, alebo azúrová voda pozdĺž tejto bielej nekonečnej pláže. Možno obojo v jednom. Všetky rezorty však majú lehátka vyhradené pre svojich hostí, už sme prešli nejaký ten kilometer dúfajúc v nejdenie toho správneho miesta / ukecania nejakého SBSkára a nakoniec sme hľadanie uzavreli tým, že sme už aj tak hladné…V momente, keď čakáte niečo hlboké, prepadne vás prostá jednoduchosť a prvá potreba víťazí. Ale to vobec nie je zlé. Vraciame sa spať, obzeráme menu, zelenina v nedohľadne, no nakoniec končíme aj s jedlom a lehátkom. A tu strávime celý deň. Sky si odbehne na masáž, ja odbieham do vody. Možete v nej kráčať niekoľko metrov a stále vám bude pod kolená. Pokojne by sa vám zachcelo napiť sa z nej, taká je čistá…

 

Pred západom slnka sa vyberieme naproti posledným slnečným lúčom a objavujeme unikátnu palmu. Takú akurát na všetky fotky čo ti napadnú aj nenapadn. Taký malý večerný adrenalín – vylez na palmu, ktorý nás opať svojou prostosťou prinesie do prítomného okamihu a my sa tešíme a jašíme až kým slnko nezapadá. Večer si schmatneme tricykel a konečne sa možeme ubytovať. Plné predsudkov, že „radšej nečakajme nič extra, lebo budeme sklamané…prichádzame k bambusovému domčeku s vlastnou kuchynkou, chladničkou a telkou! Po pláži, kedy naše telá vyčerpalo slnko a soľ, nie vačšej útechy ako to, že možeš nečinne ležať na posteli a zabavíš sa bez toho, aby si sa vobec pohol. lenivosť lvl 1000. Nepozrieme si jeden film, ale rovno dva, lebo nedúfame, že telku ešte počas nášho výletu uvidíme a Sky má tak či tak jetlag. Odkedy sme prišli, nebola ešte noc, kedy by nebuntošila.

 

Ráno sa zobúdzame nepoštípané a odhodlané prenaja´t si skúter. Tento pokus ale nedpodol dobre, Sky sa oškrela ešte na parkovisku a zhodnotili sme, že bude vedieť šoférovať asi len so 4 kolesami. Na obhliadku Chocolate hills náš teda berie tricykel a zastavuje všade, kde chceme. Plán ísť sa plaviť po rieke Loboc končí hneď po príchode, kde sa dozvedáme vstupné a otáčame na pate. „Poďme sem!“ hovoríme šoférovi, ktorý zjavne nechápe, že keď je sprievodca, mohol by spomenúť aj ceny atrakcií ešte predtým než sa k nim dotrepeme.

Pred vstupom do ZOO, v ktorej majú byť najmenšie primáty na svete mu to však dochádza a cenu nám prezradí pred poslednou odbočkou. Za 5 minút 12 kamoško! ZOO je o ničom, ale také ZOO bývajú vždy. Opičku vidíme vidíme až jednu a tá nás má úplne v paži. Potom ešte krokodíl s obviazanou papuľkou nútený pózovať vraj každý druhý deň a lev z Juhoafrickej republiky…na Filipínach ….Toto sme nechceli…Poďme radšej rovno na tie hory!

 

Skajkine koleno modrie, na kopec vedú desiatky schodov..áno..dobre čítate…desiatky schodov na kopec… a tak ich zdolávam iba ja…a desiatka ďalších turistov. Nie hocijakých…Čínskych. To sú tí, čo chodia na výlety so všetkými generáciami v rodine, všetkou tehcnikou a selfie tyčami pripravenými zabiť ťa priamo na schodoch. Jaj a to som od toěkého rozhorčenia zabudla spomenúť, že začína pršať. Prichádzam spať ku Sky a ideme sa naejesť. Reštaurácia ako lučenecká Reduta a obsluha muž s mejkapom nám pripomenú, že sme na Filipínach. Chceš nechceš, včera bolo hojno, dnes je hovno. Pozerám sa čašníkovi s maskarou do očí a telepaticky mu vysvetľujem: „Vieš, keď na Slovensku prší, zbehneme sa do krčmy…“ A tak na našom stole pristávajú dve San Miguel pivá a…aj slnko vyjde. (:

Cestou domov sa zastavujeme v lekárni, lebo Sky koleno začína byť dúhové a dohadujeme loď na ďalší ostrov. Sky medzi riadkami započula, že to bude za 200, ale keď si to pri vystupovaní z tricykla overujeme, je to 700…takže nič. Badluck day pokračuje. Ešteže sa už zotmelo. Večer nás vytrháva z biedy horúca sprcha a film. Ja sa vyberám po poslednú večeru na Bohole, kým Sky natiera svoje už nielen modré, ale aj slnkom spálené telo. Jedlo s veľkou radosťou prinášam do nášho bambusáku, ale keď ho otvoríme, zisťujeme, že je v ňom vajce…a že to ani nechutí…Tak už ani nemáme silu sa veľmi usmievať, lebo tento deň bol fakt plný sklamaní, ale vieme, že zajtra bude lepšie…

Dnes píšem tento článok z lode, ktorá už pri vyplávaní meškala. Ráno nám dali zaplatiť zaSPZtku, ktorú Sky pri svojom páde trošku ohla, ale ak sa táto loď nepotopí, dnešok bude fajn. Musí!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: