V krajine zázrakov

V krajine zázrakov

Cez obednú pauzu si zbehnem domov po ruksak a túlavé topánky, lebo tento víkend bude patriť Liptovu a prírode. Je piatok a my nemáme konkrétny plán, iba že vypadneme z mesta. Na miesto, kde je dozaista lepšie ako v meste, ale nič nie je isté. A to je požehnaním.

 

Vo vlaku sedíme traja. Ja, Nana a Michalovčan inžinier, ktorý ide z práce a cestou si poriadne nakúpil. Po dvoch hodinách sa scenéria za oknom vlaku mení na hory. Nana vie, že sa blíži k domovu, ja viem, že opäť príde moje zblíženie so slovenskou prírodou. Mimochodom, podľa mňa najkrajšou zo všetkých na svete.

 

Večer prichádzame do Stošíc, dávame si večeru a balíme si plavky a uteráky. Chystáme sa totiž na Kalameny – teplé pramene uprostred Liptovskej prírody. Cestou naše auto zastavia dve líšky, ktoré sa hrajú na nočnej ceste, a neskôr policajti, ktorí asi očakávajú iné prípady ako trojicu mladých plánujúcich sa okúpať pod hviezdami. Vtedy si uvedomím, že sme jedny z tých „lepších“ dievčat, lebo sme pred mestskou párty uprednostnili výlet do prírody. Mám rešpekt, pretože ja južanka z Lučenca sa chystám na toto nočné kúpanie s dvoma liptákmi, ktorí si ešte po ceste vymysleli krycie meno „Severskí barbari“. Nad prameňom sa vznáša opar z teplej vody, zem je ľadová, no za pol minúty už vysedávam niekde medzi kameňmi a machom, s ďalšími asi 15timi cudzími ľuďmi v absolútnej tme a hmle. Toto je piatok!

Cestou domov sa ešte zastavíme na vodopáde Lúčky, ktorý je priamo v dedine, ako také námestie s fontánou. Až na to, že sa tu vraj kedysi decká naozaj kúpali. Je po polnoci a ja viem, že tento víkend bude plný nových vecí, lebo som ešte len prišla a už sa cítim nasýtená zážitkami a pripravená zajtra vstať a zdolať dáky kopec. Aký? Neplánujeme.

 

Západné Tatry alebo nízke? V Liptovskom Mikuláši si môžeš vybrať. Kam sa pozrieš, tam je kopec. Stačilo by ukázať prstom „tam chcem ísť“ a jednoducho ísť. Asi si neviem predstaviť človeka, ktorý žije v obklopení hôr a nemiluje ich. Ja som tu len na víkend, no cítim obrovskú slobodu, že môžem ísť kam chcem. Po svojich. So sebou. Na vandrovku.

Nakoniec vyhrali Poludnice. Kopec, o ktorom som nikdy nepočula. Vraj pre liptákov taká prechádzôčka, no podľa mojich želaní „aby som si aspoň troška dala do tela“. Hneď v úvode natrafíme na malú srnku, ktorá nás volá na prechádzku prírodou ako taký zajac z Krajiny zázrakov. Vychádzame strmým svahom pomedzi rastliny vyššie ako ja (vraj skratka) a ja si uvedomujem, že moje nové túlavé topánky idú na výlet po prvýkrát. „To bude bolieť…“, vravím si „…ale ľutovať sa predsa na horách nebudeme.“ A tak zahadzujem mrčanie, jednu vrstvu oblečenia a cupkám. Po čase cítim, že o ponožky sa mi šúcha poriadny budúci pľuzgier a to nie sme ešte ani na polceste.

Dávame si pauzičku na mieste, z ktorého vidieť Západné Tatry. Vysoké sú za oblakmi. Prilietajú k nám dva motýľe, ktoré dostávajú mená (z hľadiska ochrany osobných údajov neuverejňujeme 😀 ). Akosi sa im u nás zapáčilo, a tak s nami chvíľu turistikujú. Nana teraz vezie seba, ruksak, v ktorom má aj moje veci a ešte k tomu dvoch motýľov, ktoré sa na ňu ležérne posadili. S úsmevmi na tvári, že v jednoduchosti je krása a čím viac maličkostí ťa poteší, tým si šťastnejší, vkráčame do lesa s úzučkou nerovnou cestičkou pokrytou koreňmi stromov. Starobylý les. Krásne miesto.

Po lese však vždy príde lúka a tie sú moje najobľúbenejšie. Na lúkach vždy svieti slnko a ja už by som sa najradšej vyzula. Zo strachu, že potom cez ten pľuzgier už topánku neobujem však zmením plán a pokračujem obutá. Prepojiť sa s prírodou predsa nemusím vždy cez chodidlá. Je tu toho viac, cez čo sa človek dokáže napojiť. Horský vzduch, vôňa pôdy a súhry byliniek, ktoré by som jedného dňa chcela všetky vedieť rozoznávať.

Prichádzame k jaskyni, kde sa počas druhej svetovej vojny schovávali partizáni a pravdupovediac, je to jedna z najväčších zaujímavostí, akú som v súvislosti s vojnou navnímala. Ľudia sa išli schovať sami pred sebou…do prírody. Asi je to už odjakživa tak. Vojna nevojna. Nikdy mi nedávala zmysel. Zato ísť do prírody zmysel dáva vždy.

Pomaly ale iste začína pršať a my ešte nie sme hore. Klasické „veď to je len voda“ vychádza z Naniných úst a ja sa len pousmejem, že som veľmi rada, že som tu s ňou. Potom si ma vypýta jedno pekné miestečko pod stromom vedľa prechodenej cestičke a navrhnem, aby sme si dali maté. Predstavte si to. Je teplo, ale vy ste zmoknutí, prezlečiete si vrstvy oblečenia a dáte si teplú energiu. 2 zálievky pre každú a ani sa nenazdáme a už sme na vrchole. Tu svieti slnko, Nikolka sa vyzúva, maté sa dolieva a s výhľadom sa iba ďakuje. Nie som vôbec unavená, práve naopak. Energia sa nemíňa, iba prúdi.

Cestou dole nám opäť na rozlúčku zaprší, občas idem polobehom, lebo „prečo nie“, pľuzgier sa urazil, lebo som naň absolútne zabudla a my už kujeme plány, kam sa dnes večer ide stanovať. Nakoniec končíme pri chatkovej oblasti a ja sa víťazoslávne vyzúvam až do zajtra. Zbierame drevo, robíme si živánsku, hojdáme sa v sieti, ležím na karimatke a sledujem ohník. Zrazu je pol 3 ráno zhodneme sa, že ostávame spať vonku pri ohni, pod hviezdami, a asi aj s nejakými medveďmi od susedov.

Dobré ráno! Príjemný vánok ma hladí po tvári a ja sa zobúdzam pod nejakou borovicou s ihličím vo vlasoch na tlejúci oheň. Priložím, ľahnem si, potom si dáme skromné, a o to krajšie raňajky. Chceli sme stihnúť ešte jaskyňu, ale ponáhľať sa nám nechce. Tak sa neponáhľame a aj tak ju stihneme. To asi poznáte aj z bežného života, však? Demänovská jaskyňa slobody, slovensko-poľsko-anglický lektor a ja zase čumím s otvorenými ústami na stagnity a to, čo príroda dokázala vytvoriť po zemou. Hotová krajina zázrakov. Už tie dve líšky čo nám skrížili cestu v piatok večer to vedeli 🙂

 

 

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: