Viva Pit Señor!

Viva Pit Señor!

V Oslobe sme sa zdržali dlhšie ako sme pôvodne plánovali, a preto namiesto canyoneeringu ideme do hlavného mesta ostrova, Cebu city, kde sa práve konajú najväčšie kresťanské oslavy roka, festival Sinulog.

Na autobusovej stanici nás čakajú naši Cebuánsky starí rodičia. Ako inak…normálne sme si už zvykli, že nás v tomto meste vždy čakajú. Hneď sa v takej krajine cítite bezpečnejšie. Prípravy na Sinulog sú v plnom prúde. Najväčší pochod vypukne zajtra ráno. Musíme si kúpiť tričká a ozdoby do vlasou ako to tu robí celý ostrov. Všetci kvôli tomuto dňu prídu do hlavného mesta, aby sa mohli zúčastniť. O čo vlastne ide? Bude to znieť divoko, ale Cebuánci si vymysleli kresťanskú postavičku s menom Santo Nino. Ide o malého Ježiška zobrazovaného ako dieťa s filipínskou farbou pleti a pošikmejšími očami. Toto celé musel schváliť Vatikán prosím pekne. A absolútne nikomu asi neprišlo divné, že Ježiš bol v detstve „Filipino“ a v dospelosti žid. Ale tak…náboženstvo nikdy nedávalo až taký zmysel, všakže? Hlavne, že veríme…

Dievča držiace malého Santo Nina

Malí chlapci držiaci sošky Santa Nina

Odchádzame z obchodného centra s tým, že sa tam nedá hýbať a nič sme si nekúpili, naša Flipínska starká je hladná a nervózna, lebo nás ešte pozvali na kresťanskú VIP párty a ona nás musí predsa predstaviť svojim známym. Nakoniec si kupujeme ozdoby do vlasov v stánku pred centrom a od Dannyho – filipínskeho starkého dostávame náhrdelníky so Santo Ninom. Jupí! Sme pripravené, môžeme ísť na tú oslavu. Samozrejme, švédske stoly na Filipínach znamenajú žiadne vegetariánske jedlo, nie to ešte vegánske, a tak sedíme na Sprite a čakáme na starkú, kým sa naje.

Ráno máme odkaz od starkých, že išli na omšu a vrátia sa čoskoro. Nechali nás u nich doma len tak, pretože im Lord povedal, že sme dobré dievčatá a nič im neukradneme. Poslušne sme počkali a potom sa vydali na cestu zbesilým Sinulogom. Pochodu sa môže zúčastniť ktokoľvek. Okrem nás sme však doteraz videli asi dva páry belochov. Na pochode súťažia školy zo všetkých okresov ostrovu Cebu. Tancujú, spievajú a hrajú na hudobné nástroje. Všetko vyrobené handmade a pripravované pravdepodobne celý rok. Od Sinulogu do Sinulogu. Jedna škola túto súťaž vyhrá, ale my nebudeme vedieť ktorá, pretože sme po troch hodinách ohučané a odchádzame do niečoho, čo by taký backpacker úplne zamietol – do nákupného centra.

Povedali by ste si, že počas festivalu bude v nákupnom centre kľud, lebo sú všetci von, ale opak je pravdou. Kultúrny program je aj tu a my sa proste pokriku „Viva Pit Senor!“ dnes určite nezbavíme. Dávame si teda masáž v tichom salóne. Ja celotelovú, Sky back, neck shoulders a foot masáž. Ja mám už dávno po, ale masér sa asi zaľúbil do Sky (ale kto by sa nie?), a tak dostáva o dobrých 20 minút masírovanie grátis. Nevadí, že Filipínčanky čakajú v rade na masáž, tu strieľajú iskry!

 

Večer sa v nákupnom centre zvrtne párty, čo sme si my počas meditatívnej hudby samozrejme nevšimli, a tak sa dostávame do epicentra. Síce sme chceli ísť domov, pozrieme sa jedna na druhú a vieme, že by sme to neskôr ľutovali a ostávame v TGIF s plánom „jeden drink a domov“. Tu by ste asi čakali zápletku, ale nie! Pekne po drinku ideme na večeru a domov, ale bez drámy sa to nezaobíde aj tak…

Odhodlané, že Sky trafí podľa mapy (to by som ja nikdy netrafila) sa vyberamé pešo….ale čo čert nechcel… Sinulog v meste stále pokračuje a my, hoci sa snažíme dostať sa na inú ulicu, ono sa to proste deje všade!!! Sme teda v centre diania. Je paráda vidieť niečo takéto, lebo sa to naozaj deje raz za rok, ale my už naozaj chceme ísť domov a táto paráda je nezastaviteľný beh niekoľkých tisícok ľudí sácajúcich vás z každej strany. So Sky sa držíme za ruky, každá z nás sa snaží udržať na nohách, lietajú aj facky a vtedy sa ma prvýkrát zmocní akýsi strach. Kričím Sky: „Daj pozor na mobil.“ Asi o minútu na to mi Sky kričí naspäť: „Niki, on mi vzal mobil.“ Ale to ešte nie je koniec… Pán, aj keď vlastne skôr chlapec, si všimol, že sme si všimli, alebo rozumel slovensky, mi ho vracia s pohľadom „No stress kráska, tu si v bezpečí…“ Ja s pocitom záchrancu celej situácie a piskotom v srdci, že jééj kresťanský pochod a všetci sú tu k nám dobrí, poďakujem a mobil dávam do ľadvinky, ktorá so mnou precestovala svet. O dva kroky, päť strčení a jedno takmer spadnutie si skontrolujem ľadvinku…a on tam nie je. Sú tam iba slová, ktoré neviem či v tom momente zneli len v mojej hlave, alebo ich dotyčný naozaj povedal : „Next time be more careful!“ A tak kričím Sky opäť ja, že mobil nemám a musíme sa už ztadiaľto dostať, lebo stratíme aj jedna druhú…

 

Keď sa už konečne dostávame na ulicu, kde je to pokojnejšie, zisťujeme, že Sky má na mobile posledné percentá a musíme nájsť odvoz. Adresu domu starkých si nepamätáme, ale zastávku pre jeepneys takmer áno. Snažíme sa prehovoriť jedného taxikára na motorke, či by nás nevzal a on automaticky nahovára aj kamoša, aby predsa zarobili obaja. Ja naňho zazriem v štýle „ nie kamarát, v celej Ázii sa vyvážate na jednej motorke celá rodina, pes, nákup, skriňa a moja sestra je jediné čo mám, takže nás zoberieš obe naraz a teraz!“ Pochopí a berie nás…

Už by sme čakali, že bude happyend, ale nie. Pretože zastávka kam sme sa chceli dostať je inde, ako si myslel on. A tak sa tmolíme na jednej motorke cebuánskymi mini uličkami, kde nájdete malé televízory s karaoke za mrežami, sporo odetých tranzvestitou, feťákov, opitých kresťanov a všetko, čo je dobre raz za život vidieť, ale naozaj stačí len raz, aby ste pochopili, že cestovanie môže byť aj nebezpečné. Z poslednej baterky na Sky mobile zisťujeme, že sme teda poriadne v p*či, vystupujeme z motorky, ja dávam šoférovi, ktorý naisto nebol taxikár polovicu, on mlčí, lebo vie, že si viac nezaslúži a v tom sa zjaví jeepney, ktorý „zhodou okolností“ ide presne tam, kam potrebujeme.

 

Keď vystúpime z jeepney, uvidíme, že nám Danny ide naproti. Vraj sa o nás bál a už hodinu krúži okolo ulice, aby nás našiel. Povieme si, že keď domáci mali o nás strach, asi bol naozaj oprávnený. Poďakujeme Lordovi, že sme stratili len mobil a ideme spať s vetou, ktorú nám mama vtĺkala do hlavy od narodenia:

„V najlepšom treba prestať.“

Dve tváre Cebu: oslavy vs. odpady

 

Venované mamke, ktorá v deň vzniknutia článku oslávila narodeniny 🙂 Všetko najlepšie!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: