Výlet na Saharu – Deň I.

Výlet na Saharu – Deň I.

Cascades Ouzoud sú krásne, ale my sme chceli len odvoz, nie sprievodcu, ktorý nás nasilu drží pri sebe, aby sme mu na záver „turistiky“ dali každá po 3 eurá. Nechápe, že nám nejde o to, že tie 3 eurá by boli veľa, lebo nie sú, ale na Slovensku ľudia jednoducho radi chodia do hôr sami, radi sami objavujú a spoznávajú zákutia a pokojne by tomu venovali celý deň. A keby len deň… Po takomto argumente sa na mňa sprievodca pozerá v štýle: „What worng with this girl? (Čo je s týmto dievčaťom zle?)“ Ja sa pozerám zas naňho…s rovnakou otázkou. No, asi si nemusíme rozumieť s každým, koho na ceste stretneme, však?

Po celodennom výlete do Ouzoud sme tak trošku skeptické voči nášmu 3-dňovému výletu na Saharu, pretože sme včera boli svedkami toho, ako to nefunguje, keď si objednáte odvoz a nie fakultatívny výlet. Do našej dodávky postupne prichádzajú ostatní účastníci zájazdu. Nakoniec nás je 18, z toho okrem mňa a Sky sú všetko páriky. Skvelé. Ňuňu ťuťu a yin-yang 🙂 V tomto prípade s nami nie je žiaden delegát, ani sprievodca, iba šófer, ktorý hovorí krkolomnou angličtinou, zato plynulo francúzsky. Z celej posádky však vedia francúzsky dvaja ľudia. Zvyšok sú prevažne Španieli, a ako iste viete, je to veľmi teplá kultúra. Na každej cik pauze majú španieli fajč pauzu, v každom pocestnom stánku si dajú kávu a „maňana“. Krása. Do toho nám v dodávke hrá tradičná berberská hudba a za oknom vidieť stále menej domov a viac pustnej púštnej prírody. Dediny, popri ktorých prechádzame sú chudobné, ako z dokumentárnych filmov. Všetky domy majú na rohoch rovných striech tri štvorčeky, ktoré vyzerajú ako schody bohvie kam. Farba domov je ako piesok, pretože ten je tu základným stavebným materiálom.

Prichádzame do dediny, ktorú si pred desiatkami rokov všimli aj filmári, takže je o niečo bohatšia ako tie ostatné. Ait Ben Haddou pôvodne obývali 4 veľké rodiny, ktoré bývali v tzv. kasbahu – skupinke domov poprepájaných mostami. Zvieratá mali v tomto kasbahu vlastnú izbu, pretože si berberi, pôvodní obyvatelia Maroka, uvedomovali, že bez zvierat nemajú nič. Zvieratá boli ich dopravným prostriedkom, bez nich by trvalo veľmi dlho, kým by sa dostali k najbližšej oáze s vodou. Zvieratá, najmä somáre a ťavy, si veľmi vážili, pretože si uvedomovali ich hodnotu. Kiežby sme to vedeli aj my, dnešní ľudia.

Každý dom v rámci kasbahu mal vlastný originálny kľúč, ktorí berberi vyrábali ručne. Nebol to kľúč, aký dnes poznáme my. Boli to vlastne dve drevené dosky s hlavolamom uprostred a museli ste poznať svoj „drevený kód“, aby ste si vedeli odomknúť. Vraj na svete nenájdete jediný kľúč, ktorý by mal duplikát. V rámci voľného času v dedine máme dve možnosti: ísť objavovať zákutia, alebo ostať v okolí. Skajku bolí tuším hlava, chrbát, aj nohy naraz, tak sa rozhodnem ísť sama, no na prvej tretine cesty k výhľadu nad dedinu sa otočím späť, pretože ten výhľad by bez nej nebol taký ako s ňou. Asi to sami dobre poznáte: Išli by ste cestovať, ale nemáte s kým. pretože nie každý je ten pravý partner na cesty. Ale keď takého máte, ani si neviete predstaviť ísť na cestu s niekým iným. So Skajkou sme sa nevideli zase poriadne dlhú dobu, a pre mňa je momentálne byť s ňou oveľa dôležitejšie, ako zodrať si nohy kvôli jednému výhľadu, na ktorý keď vyjdem, budem myslieť na to, ako je ona dole v tieni a je jej zle…

Vraciam sa naspäť, cestou sa zastavím v pár berberských stánkoch (všetky sú ladené do modra, pretože farba berberov je modrá – ako znak oblohy a slobody v jednom), urobím si s jedným selfie, vraciam sa na miesto, kde ma má čakať, a ona nikde. V mojej hlave sú v sekunde výčitky typu: Veď nám vraveli dávajte si pozor, prečo som bola sebecká a šla, prečo sakra nie je tam, kde mi povedala, že ma bude čakať, atď. STOP! Ach, tá naša hlava nám niekedy dokáže dať poriadne bengy, čo? Tak sa pýtam všetkých berberov, či nevideli moju sestru: „Vyzerá ako ja, len má blond vlasy. Sme zo Slovenska.“ Verím, že ju medzi časom určite nejaký berber oslovil, a prvá otázka bola „Where are you from? (Odkiaľ si)“? Potom už môže nasledovať iba druhá otázka: „Are you married (Si vydatá?)“?

Nuž, tak teda nikto ju zjavne neoslovil, nikto nič nevie, a keď prejdem celú trasu 3x, nejaký ďalší sprievodca mi povie, kde je. Ona prosím pekne, čaká v tieni, pri vstupnej bráne do dediny, so španielskym párikom a našim berberským kamošom. Prichádzam, už chcem vychrliť 1 500 slov, ako som sa bála, a jej reakcia: „Pšt, tu ide sa fajčiť hašiš.“ Vravím si, to už je iná káva, sadám si na hlinenú sedačku (iné tu nemajú), a počúvam berberove slová: „Keď chcem vyčistiť telo, idem do hammánu, keď chcem vyčistiť dušu, idem na púsť“. Popritom si zroluje hašišovú cigaretu a ponúka nás. My odmietame, španielsky párik si dáva a vyťahuje vlastný stuff, ešte z Marakéšu. Nakoniec ich berber vysmeje, že ich oklamali a kúpili si „Camel shit (ťavie hovno)“. Smejeme sa, že tento výlet je oveľa lepší ako ten včerajší, že sme sa našli, že už príde na rad obed (sú 4 hodiny poobede) a že tento deň s berberskou hudbou v duši prešiel akosi príliš rýchlo. Už sme oficiálne v tom. Na ceste.

Z Ait Ben Haddou sa presúvame do Quarzazate – mesta, na ktorého začiatku uvidíte kruhový objazd s veľkou inštaláciou zobrazujúcou filmovú klapku. Tak tu sú tie dnešné štúdia, kde sa nahrávalo Kráľovstvo Nebeské, Ježis Nazaretský a Game of Thrones. Je tu veľa hotelov, kde podľa všetkého bývajú filmové štáby a to je asi tak všetko. Vláda tu vraj v súčasnosti prijíma opatrenia, aby filmárov smerovala viac do veľkomiest a nenarúšala miestnu kultúru, prírodu a komunitný život berberov. Krásny krok, čo môže vláda spraviť pre svoj ľud.

Po obede prichádza už len niekoľko hodinová cesta. Krajina za oknom začína byť už skalnatá, kde tu je nejaká oáza a výhľady sú neskutočné. Posledná polhodina cesty vedie po asfaltke, ktorú lemujú len obrovské ryšavé skaly. Juchú, sme v kaňone! A tu budeme dnes spať. Prichádzame to domčeku, ktorý je pomaly vtesnaný do skaly, vítajú nás domáci v dobovom oblečení (ktoré si zaručene po našom odchode dajú dole, lebo ho už nenosia), dostávame kľúč od izby (tentokrát bez dreveného hlavolamu uprostred :D) a možnosť konečne si poležať. Dnes to bolo naozaj len o kráčaní a sedení v skľúčených podmienkach dodávky. Aj keď musím uznať, tie dodávky sú luxusné a na Slovensku by sa vodiči Karosy zahanbili. O 9 večer sa podáva večera. Opäť to isté, čo sme mali na obed, kuskus so zeleninou, mätový čaj a Harira – tradičná cícerová polievka, nedajte sa oklamať, opäť s kuskusom. Podľa Skajky chutí ako „žbrnda“. Neviem čo to znamená, ale dnes to vyslovila, tak si to budem pamätať.

Večer si púšťame v posteli hudbu, ako sme to robievali takmer každé ráno a večer keď sme spolu ešte bývali. Myslím, že Sky je najväčší dar, ktorý som v tomto živote dostala…a mám sa rozpučiť od šťastia, že už zajtra vkročíme na najväčšiu púšť sveta. Spolu.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: