Výlet na Saharu – Deň II.

Výlet na Saharu – Deň II.

Zobudíme sa v chladnej izbe, každá pod dvomi ťažkými ťavými prikrývkami. Na cestách sme takmer vždy plné vzrušenia, nielen zo spoznávania nových miest, ale najmä z toho, že sme konečne spolu. Práve preto vstávame zavčasu, aby sme nepremrhali ani jednu voľnú minútu, ktorú možeme využiť. Quality time, alebo po slovensky “kvalitný čas” znamená pre každého niečo iné. U nás sa tými najkvalitnejšími dňami stávajú práve tie, kedy sa zobudíme s východom slnka a rozprávame sa po celý deň. O všetkom. Len tak môžeme pochopiť jedna druhú a viac si porozumieť. Dnes však čas na reči nie je. Ako nás otec naučil, všade sme o 10 minút skôr a výnimkou to nie je ani dnešné ráno. Pobalené, oblečené a natešené prichádzame na miesto, kde sme mali včera s ostatnými členmi posádky večeru. Sme tu prvé… navrhnem, aby sme si obzreli okolie, keďže večer sme prišli už za tmy a výhľad sme si neužili. Okolo nás sa rysujú majestátne hory, pripomínajúce prsty. Teda aspoň mne. Nika s týmto tvrdením veľmi nesúhlasí. Veľkosť hôr sa smerom do vnútrozemia mení, ryšavá farba však ostáva rovnaká.

Naša posádka je nastúpená v aute iba z polovice, pretože zopár z nás ostalo v hoteli v predchádzajúcej dedine. Prvou zastávkou dnešného dňa je po pol hodine malý hotel uprostred začínajúceho sa kaňonu, aby sme doplnili posily. Kým čakáme na zvyšok, zbližujeme sa s našou novou španielskou kamarátkou Aurorou a predvádzame si “pinguin dance”, ktorý plánujeme predviesť na Sahare. Keď sme už všetci pripravení, môžeme zahájiť druhý deň nášho trojdenného spolužitia. Pri kupovaní zájazdu na púšť ponúkajú spoločnosti rôzne variácie. Všetko záleží však pravdupovediac od vášho šťastia. Nikdy dopredu neviete čo si kúpite, ani či ujo, ktorý vám zájazd predáva vie čo vôbec predáva. Tieto zájazdy fungujú podľa všetkého asi tak, že ideme proste tam, kde má šofér známych. Podľa toho, akého šoféra vám priradia, sa bude odvíjať váš nasledujúci zážitok. Náš šofér je veľmi milý, postarší pán, ktorého meno si nezapamätám, ale vždy ho dokážem rozpoznať v dave vďaka jazve, ktorú má na nose. “Myslíš, že mu niekto vytrhol piercing?” pýta sa ma Niki. “Asi… “ odpovedám a predstavujem si rôzne scenáre, ktoré by mohli vyvrcholiť takouto jazvou. Nič rozumnejšie mi však nenapadne…

Našou prvou zastávkou je mesto uprostred ničoho – Tinghir. Dostávame sprievodcu, za ktorého nemusíme platiť. Ten nás berie do dediny (asi aby sme vyplnili čas), ukazuje nám kasbahy a vysvetľuje základné rozdiely medzi berbermi, tuaregami a beduinmi ci kym? ? Vyzýva nás, aby sme sa ho pýtali čo nás zaujíma, lebo nemá rád nudných ľudí. A tak sa pýtame “Nosíš tento oblek aj keď nesprevádzaš hostí?” a on sa nám priznáva, že vrchnú časť s turbanom si vyzlieka. Pýtame sa veľa, lebo sme zvedavé. Vysvetľuje, že v Maroku je pôda zadarmo, takže ak si chceš postaviť dom, stačí, že napíšeš “starostovi”, ktorý je za územie zodpovedný, on to odsúhlasí a môžeš stavať. Na stavbu používajú prírodný materiál, ktorý príroda ponúka, no a pracovná sila? Každý v dedine sa pozná a pomáha si. Takže postaviť dom, tu nestojí takmer nič… Áno, hneď mi napadlo, že na marocký byt mám už našetrené.

Po tom čo nám náš sprievodca dá všetkým berberské mená (asi to robí so všetkými turistami) nás berie do tradičného marockého príbytku, kde žijú miestni podnikatelia. Vyrábajú sa tu koberce. Tie slávne, s ktorými sa mnoho ľudí vracia domov. Prvý krát v živote vidíme ako sa z ťavej a ovčej vlny vyrába priadka. Neskutočné, že sme to na Slovensku nevideli aj keď to patrí k našej kultúre. No a pán domáci nám dáva prednášku, zatiaľ čo my sedíme na lavičkách obkolesujúcich izbu. Dostávame lekciu toho, ako ženy darujú mužovi koberec, kde je vtkané všetko čo mu chcú povedať. To či uznávajú polygamiu, z akej rodiny sú, čo majú radi. To všetko sa dá vyčítať zo spôsobu, akým je koberec utkaný. Pomaly sa dostávame k tomu, že tie najkrajšie ženy mali tých najbohatších mužov. Teda, majú. V marockom vnútrozemí sa ešte stále takto žije. Po prednáške toho, ktorý koberec je vhodný na robenie detí a ktorý do predizby, nás domáci ponúka tradičným mätovým čajom a dúfa, že si niečo kúpime. Nikto však záujem nemá… Presúvame sa do výroby šperkov, ktorá mi skôr pripomína múzeum starožitností. Prachom zapadnuté veci nájdené v okolí dediny taktiež nezaujmú nikoho a naša exkurzia tu končí, popritom ako mi je povedané, že všetky ťavy púšte by nestačili, keby si ma chcel domáci zobrať za ženu. Kompliment storočia obdržaný, možeme vyraziť ďalej.

Ďalšia zastávaka má byť obrovský kaňon Tudra. Pri predaji lístkov nám povedali, že pôjdeme dnu, a môžeme ísť do vody. Okamžite sme si predstavili náš ultra dobrodružný zážitok z Wadi Mujib. Óoo áno, obe sa tešíme ako malé deti. Prichádzame na miesto, ktoré je čarovné, skaly sú obrovské a mňa sa v jednej sekunde zmocní strach. „Čo ak sa nejaká skala zlomí a spadne na nás?”. Viete, ako v nezvratnom osude. Žiadna skala nepadá, my sa fotíme a ostávame trošku sklamané, pretože tu máme rozchod na smutných 6 minút. To nestačí ani na poriadnu fotku, nie to ešte na nasatie atmosféry, rozhýbania sa z dodávky,…na nič. Nechceme však dovoliť, aby naše očakávania zničili tento moment a tak v najlepšej viere využívame krátky čas na fotenie staršieho maročana instaxom. Jeho úsmev stojí za všetky drobné. Koniec koncov, dostali sme presne to čo bolo sľúbené. Do kaňonu sme vošli, aj sme sa namočili do vody… Nikto nemôže zato, že naše skúsenosti sú iné, a preto naše očakávania tiež. Jeden z veľmi pekných príkladov toho, ako naše očakávania dokážu ovplyvniť naše zážitky.

Do dodávky sa teraz dostávame posledné, čo nie je zvykom. Ledva nastúpime, už sa hýbeme. Za oknom sa mihá krajina, prechádzame tými najkrajšími horami, oázami. Prašné skaly sa striedajú s palmami a my konečne rozumieme ako vzniká na púšti život. V trhlinách, kadiaľ si voda našla cestu a kam sa nedostalo slnko, ostala trhlina nevysušená a mohli v nej začať rásť stromy. Takmer všetky oázy, ktoré som v Maroku videla, boli v trhlinách. Predstavte si obrovskú jamu v čisto piesočnatej krajine, a v tejto jame život. Stromy, vodu a domčeky postaveného na jej stenách. Škoda, že sme sa na týchto miestach nezastavili, aby sme vám mohli spraviť fotku. Niekedy je však predstavivosť postačujúca, tak si to predstavte ?

Odkedy sme pristáli v Maroku, strávili sme každý deň, najemnej 7 hodín v dodávke, presúvajúc sa z jedného miesta na druhé. Dnes je cesta náročnejšia pretože je to už tretí deň. Tretí deň sa prispôsobujeme ceste a limitovaným prestávkam, ktoré na nej máme, na jedlo a záchod. V našich životoch sme zvyknutí jesť, keď sme hladní, alebo keď je podľa nás ten správny čas na jedlo. To isté sa týka používania záchodu. Obmedzená strava sa začína odzrkadľovať na energii všetkých účastníkov zájazdu. V dodávke sú rozhádzané všelijaké krabičky od Pringles a iných zázobov. Ja sa začínam cítiť slabá a tak si na jednej cik pauze kupujem colu, na druhej nanuk, a snažím sa doplniť cukor. Posledná cesta trvá viac než 3 hodiny bez prestávky, ale aspoň sa konečne približujeme k Merzouge – púštnemu mestu.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: