Wadi Mujib

Wadi Mujib

Režim dní sa od príchodu do Jordánska zmenil a my sa ukladáme do postelí po západe slnka a rovnako so slnkom aj vstávame. Každodenná aktivita nás celkom fyzicky vyčerpáva , no na druhej strane sa cítime neskutočne oddýchnuté po psychickej stránke. Máme za sebou prvý lenivý deň v Jordánsku a jediným faktorom spôsobujúcim únavu je slnečné počasie. Predtým, ako poprajem môjmu Yangu dobrú noc, ešte rýchlo scrolujem instagram. Automaticky sa zobrazí niekoľko fotiek, medzi ktorými je aj Wadi Mujib. Kaňon na fotke mi vyráža dych. Moje aktívne, plánovacie JA bez váhania googli ako ďaleko sa toto mieto nachádza od nášho hotela, zisťuje cenu vstupného a v hlave si pripravuje zoznam dôvodov prečo a hlavne ako Nike oznámiť, že jej plán na nasledujúci deň sa bohužiaľ ruší a ideme sem,… lebo proste musíme!

Pôvodný plán pozostáva z prehliadky Baptist site hneď ako otvoria atrakciu. Všetko sme zistili dopredu, aby sme využili každú sekundu posledného dňa na cestách autom. Po Baptist site, kde bol pokrstený Ježiš je na zozname mŕtve more. Na bohatých raňajkách teda prehodnocujeme atrakcie, kalkulujeme, počítame hodiny, lebo náš čas nebol nikdy viac limitovaný ako dnes. Auto musíme odovzdvať o 18, pričom cesta trvá 4 hodiny.

Nika je trochu sklamaná, lebo tvorba programu a hľadanie aktrakcií je jej parketa, no ja sa cítim o to lepšie, že som konečne niečo objavila a vymyslela ja. Odubytujeme sa, posledný krát skontrolujeme auto, nastavím navigáciu, s ktorou nám to konečne začalo klapať a štartujem.

Po 4 dňoch v aute sme si na prírodu v Jordánsku zvykli natoľko, že už nehíkame pri každej skale, alebo útese od úžasu. Predsa len, v takejto teplej, skalnatej krajine sme obe po prvý raz v živote, a všetko navôkol nás nadchýna. Navigácia ukazuje pár minút do cieľa, keď sa zrazu na ceste objavia policajti a iní účastníci pretekov. Ja ich vôbec nevnímam a prejdem okolo bez povšimnutia, zatiaľ čo Nika ma upozorňuje, že na nás asi kričali a oranžové záterasy na ceste pravdepodobne tiež budú niečo znamenať… Cúvam a začína pol hodinové vysvetľovanie, že tadiaľ sa dnes nedá presjť, kvôli relly. Snaha a ochota arabsko-beduínskych policajtov končí vytvorením konvoja, len aby nám ukázali tú správnu cestu.

Pred nami sa už črtá more a my ešte stále nevieme ako naložíme s časom. Zdržanie nepomohlo v rozhodovaní, a fakt, že musíme dotankovať aby sme sa vôbec dostali “domov” nám uberá ďalšiu pol hodinu. Žena v burke nám predáva lístky do jediného verejne prístupného areálu Mŕtveho mora za 25Eur so slovami: “za bahno sa platí extra”. Začíname debatu, či je to hodné toľkých peňazí. Napokon si vytvoríme názor, že o pár rokov tu táto jama s olejom možno už nebude, aby sme sa cítili lepšie.

Breh tvoria soľné kvety. Stúpať po nich naboso nie je také príjemné, ale neodrádza nás to. Víťazoslávne vstupujeme do horúcej vody olejového skupenstva. Po chvíli si uvedomujem, že vzduch je príliš ťažký, ja som ľahká, voda je horká a mňa začína celé telo štípať. Päťminútovku v Mŕtvom mori končíme a cez vriaci piesok pristupujeme k sudu bahna. V momente ako ma Nika natiera bahnom sa starí chlípnici sediaci obdaleč snažia nadviazať konverzáciu klasickou otázkou: „Vy ste dvojičky?“ Kým bahno schne, vedieme s nimi zaujímavý rozhovor, aby sme zistili o ich mentalite viac. Zopár z nich je z Afriky, zopár lokálnych. Farbou pleti sú však všetci rovnakí a rozlišovacím znakom sa stávajú vlasy. V hlave mi stále tikajú hodinky a ja si uvedomujem čoraz viac, že ak chceme stihnúť Wadi Mujib, musíme okamžite odísť. Vidím, že Nika má tohto miesta tiež na jeden život dosť. Stiera si z tváre posledné kúsky bahna a ja ju ženiem do auta. Navigácia hlási príchod do cieľa o 20 minút zatiaľ čo Slnko je na oblohe najvyššie a dnes páli o trochu viac.

Je popoludnie, čo pre nás znamená, že na Wadi Mujib máme vyhradené maximálne dve hodiny. Na vstup nemáme dosť hotovosti a platiť kartou je tu nemožné. Platíme teda záložnými eurami a po vyjednaní zľavy si radšej priplácame za sprievodcu. Obe dostaneme záchrannú vestu a pri prvých krokoch si sprievodca uvedomuje, že moja obuv je nevhodná. Kaňon je vytvorený vodou siahajúcou nám po kolená. Miestami aj oveľa vyššie. V zime vraj stúpne hladina na niekoľko metrov. Preto sú steny kaňona tak krásne sfarbené. Voda ich vymýva, čím zvýrazňuje farbu minerálov ako železo, mangán, magnézium, a práve tie neskôr kreslia na skaly krásne oranžové obrazce.

Na jednej zo skál je stratená topánka. Sprievodca neváha a už mi ju obúva. Naša cesta sa pomaly mení na lov druhej topánky. Spolu s druhou topánkou ulovíme aj ďalšieho sprievodcu a tak má zrazu každá z nás “toho svojho”. Terén je veľmi náročný a ja neviem či sa mám pozerať pod nohy alebo na sfarbené steny, či si mám všímať pokojnú hladinu prúdiacu opačným smerom, alebo penu stekajúcu zo skál predo mnou. Celý kaňon je zahalený tieňom. Miestami nie sme schopné sa vytiahnuť po skalách, z ktorých steká voda prúdom silným ako vodopád. Určité úseky sú nebezpečné a kebyže položíme nohu na nevhodný kameň, prúd by nás mohol stiahnuť pod vodu. Všetko v tomto priestore sa odohráva bez istenia a my 100% zverujeme naše životy do rúk dvoch beduínov narodených na vrcholku útesu.

So stúpajúcou hladinou vody nám stúpa adrelanín a ten vplavuje do krvi endorfíny. Strach sa strieda so vzrušením a naším cieľom je vodopád na konci dráhy prístupnej pre verejnosť. Skúsení sprievodcovia nás berú za vodopád. Voda trieska o skaly a my nedokážeme počuť vlastného slova ani keď kričíme. Kvapky vody dopadajúce na naše telá sú teplé a pri väčšom množstve sa menia na masážne trisky. Na chvíľu sa ponorím do svojich myšlienok aby som mohla naplno precítiť daný okamih a vychutnať si prítomnosť. Nie len svoju ale aj Nikinu. Spoza vodopádu nás veľmi opatrne vyberajú sprievodcovia a na záver nás spúšťajú po prírodnej šmýkačke do hlbín, kde končí vodopád. Nedokážem sa prestať usmievať.

 

Na ceste naspäť sa necháme už len unášať prúdom zatiaľ čo nás naši sprievodcovia držia za ruky, aby nás prúd nezaviedol k stene kaňonu a nám sa niečo nedajbože nestalo. Po dvoch hodinách nám ostávajú len slová neopísateľnej vďaky za všetko, čo pre nás tí dvaja urobili. Odchádzame viac než spokojné a ja hovorím Nike, že sa mám rozpučiť…od šťastia.

 

 

 

Na ceste domov nás zastavili dvakrát policajti kvôli rýchlosti. Ani jeden raz sme nedostali pokutu, zaželali nám krásny pobyt a ešte nám poďakovali.

Pri tankovaní zlyhal terminál a nemohli sme platiť kartou. Chlapček obsluhujúci benzínku sa ponúkol ukázať nám najbližší bankomat, aby sme mohli zaplatiť.

S autom sme samozrejme meškali, ale ani to nebránilo zamestancom požičovne odniesť nás domov, zadarmo.

Na večeri sme dostali grátis dezert od manažéra, ktorý pre nás prichystal na nasledujúci deň ochutnávku Araku, taktiež zadarmo.

V tento deň som zaspala najviac šťastná vo svojom živote hovoriac Nike, že Jordánsko je jediná Krajina, do ktorej sa chcem vrátiť opäť!



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: