Z lásky k Slovensku

Z lásky k Slovensku

Na Slovensku som posledných 24 hodín. Mám len jednosmernú letenku, tri druhy batožiny a dušu takisto na tretinky. Donedávna som mala len jednu polovičku, volala sa Skajka. V tomto roku však prišla aj iná podoba lásky, Coelho by ju nazval Eros. Cestujem bez oboch. Sama. Pravdepodobne na 4 mesiace. Hľadať tretiu a zároveň tú najhlbšiu lásku. Agape.

Kam? Na miesto, kde má deň sotva päť hodín, kde deň znamená šero, kde sa naučím vyhnúť sa depresii aj za najpochmúrnejšieho počasia. Tallinn. Miesto, kam odchádzam na Erasmus študovať manažment kultúry a dovoliť si všetko to, čo si na Slovensku nedovolím. Niežeby som nemohla. Jednoducho tu cítim obmedzenia. Asi najviac mentálne a podvedomé. Také, ktoré si uvedomujete takmer pri každej vašej (ne)činnosti, a preto potrebujete zmeniť prostredie, v ktorom vám to pomyslene pôjde jednoduchšie.
Toto leto som zámerne strávila väčšinou na Slovensku. Navštívila som krásne miesta. Vrch, najprv predostretý ako nenáročná turistika pre začiatočníkov, na ktorú môžem ísť aj vo vychádzkovej obuvi mi dal zabrať. Môj dych nestačil po 15 minútach a vrstvy som zhadzovala po každom kilometri až sa mi dostalo nádherného výhľadu na hory, na hory a na hory. Všade! Dole som zbehla ako mladé sŕňa, ktoré si prvýkrát zabehalo po lúke bez mamky. Ale stále som mala na pamäti tú obuv, pri ktorej mi lámalo členok na každom kamienku.
Ďalším magickým miestom bola jaskyňa, ku ktorej som sa dostala stopom. Stopovať som začala toto leto a verte či nie, je to bezpečné. Hoci moje stopárske pokusy by sa dali napočítať na prstoch rúk, nenatrafila som na nikoho pofiderného. Práve naopak. Ešte viac som začala ľúbiť Slovensko a ľudí tu. Stretli sme Lotyšcov, ktorí sa k nám presťahovali, pretože je tu teplejšie, cigánov, ktorí nás odviezli za dedinu aj napriek tomu, že končili jazdu už pred ňou, len preto, aby sme mali lepšie nástupné miesto na ďalšie stopovanie, plno starších pánov, ktorí nám rozprávali o svojich stopovaniach za komančov, vojaka, ktorý ani netušil kde je miesto kam ideme, no aj tak nás trhol. Slováci sú dobrodružní a plní energie, a stopovanie je krásny spôsob spoznávania ľudí, miest, aj seba.
Nezabudnuteľným zážitkom bol pre mňa aj víkend na Zaježovej. Išlo o prírodný festival komunitného charakteru, ktorý navštívili stovky ľudí vyzerajúcich ako hipisáci. Rodiny s deťmi, staré páriky, mladí hľadajúci sa a zvieratá vnímané ako naši priatelia, nie potrava. Kuchyňa bola čisto vegetariánska a vegánska. Ak som sa chcela zúčastniť nejakého workshopu, stačilo len načúvať, kedy začne kričať kôpka ľudí „workshop na hrebeni/v humne/v hudobnom stane“. Som bohatšia o tantrickú masáž, posilovanie panvového dna, OM chanting, slackline, flowerstick,… Vyvrcholením boli africké tance za sprievodu improvizovanej na kolene zostavenej kapely na hrebeni kopca. Vyše hodiny ľudia tancovali, usmievali sa na seba, ďakovali Bohom až privolali letmé kvapky dažďa. Magické!
Slovensko je zázračná krajina. Pri prechádzkach slovenskou prírodou som si uvedomila, že je takisto krásna, ako kdekoľvek inde. Príroda je to, čo človek nikdy úplne neovplyvní, a preto je taká nádherná. Všade. Aj na Slovensku. Mám rada tento kraj aj Slovákov. V Lučenci sa používa „ňi“, v Martine „fest“, v Bratislave „mrte“. Chcem pokračovať v spoznávaní slovenských zákutí. Verím, že aj naďalej budem stretávať tých správnych ľudí. Ako hneď pri mojom narodení moju sestru, ako v tomto roku jeho, a ako plno ďalších, ktorí prídu a odídu z môjho života a určite to nebude náhodou.

 



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: