(Z)lez ľahko

(Z)lez ľahko

„Čo sa deje? Prečo si zastala?“

„Zlez!“

„Čo?“ skladám si prilbu.

„Zlez!“

Je 1 hodina ráno a náš skúter nabral opačný smer dole kopcom. Snažíme sa dostať na aktívnu sopku Ijen Volcano na Východnej Jáve v Indonézii. Vyrazili sme krátko po polnoci. Nie príliš skoro, aby sme neumrzli vo výške viac ako 2 300 m.n.m ešte pred východom slnka, no dostatočne skoro, aby sme stihli vidieť modrý oheň salájúci zo zeme.

 

Cesta skútrom je náročná. V istom okamihu musím zosadnúť, aby to Nana vôbec vytiahla. Netuším, koľko je tu stupňov, ale obliekam si už poslednú vrstvu oblečenia a túra ešte ani nezačala. Po ceste si kupujem rukavice od pouličných predavačov, lebo pocit, že to nedám sa stupňuje…

 

Po ceste nás predbiehajú jeepy plné turistov, ktorí chcú vidieť to, čo my za 5-násobok peňazí a motorky, na ktorých sedia baníci. Účel ich cesty je však iný. Vyjsť hore, zarobiť cca 10 eur za deň a vrátiť sa. Niekoľkokrát hore-dole kráterom s plnými košíkmi síry.

 

Prichádzame na parkovisko. V okamihu, keď zosadáme zo skútra sa pri nás zjaví predavač, ktorý mi ponúka pletenú čiapku s logom Ijenuza niečo vyše 1 eura. „Rukavice už mám, kúpim aj čiapku a budem na kompletku vybavená.“Na túto túru totiž idem s Liptovčankou, ktorá chodí v zime šlapať po kopcoch a ja južanka mám veru hranicu chladu o pár stupňov nižšie. Takisto ako kondičku a odhodlanie…:D Dáme si po pohári horúceho čaju a cesta sa môže začať.

Ja, Nana, nespočetné množstvo jasných hviezd a rovnako nespočetne veľa turistických skupiniek. Počujeme slovenčinu aj češtinu. Domáci tu ponúkajú unikátne „taxi“ – káričku, v ktorej ťa doslova vytiahnu až na vrchol sopky. A ak by ti tvoje svedomie a zdravý rozum hovorili, že to nie je správne, asi by si ich mal požičať čínskemu turistovi, len ten túto jazdu využije, bez ohľadu na to, že ho musia ťahať až traja útli Indonézania. Cítim ľútosť a nenásytnosť v jednom. Nerozumiem, ako zle na tom musia byť títo ľudia, keď sa im takáto práca vyplatí? Novodobé dobrovoľné otroctvo? A to ešte nie sme ani v kráteri…

 

Vzduch je z kroka na krok ťažší. Nasádzam si plynovú masku a dúfam, že ma prestane škriabať v hrdle. Od zimy sa mi púšťajú sople, od síry vo vzduchu mi slzia oči a my ešte stále nie sme hore. Predstava, že to bude ešte horšie sa mi nepáči, ale pravdou je, že na vrchole to vôbec nie je také zlé. Zas sa mi potvrdzuje, že som sa zbytočne polky cesty prebála…a prekecala 😀

 

Zostupujeme dole po skalách, ktoré nie sú vôbec istené. Naproti nám idú baníci. V gumákoch, so šatkami cez ústa a dvoma košíkmi spojenými drevenou latou, ktoré si ťažkopádne prehadzujú z jedného pleca na druhé. A keby ste videli ako ťažkopádne, aj vám by to ťažko padlo.

 

Až v momente keď schádzame úplne k jazeru uprostred krátera, vidíme ten bájny modrý oheň. Uprostred ničoho. Uprostred naoko mŕtveho miesta, ktoré sála živelný oheň len tak, zo zeme. Najprv mi to celé nedochádza, ako veľa vecí, všakže, ale potom si uvedomujem, aký je to zázrak a jedinečný okamih. Stojím v kráteri aktívnej sopky, sú 4 hodiny ráno a som tu s dievčaťom, ktoré poznám 1 mesiac…a dostali sme sa až sem. Z Bali. Skútrom, loďou, skútrom, nohami.

 

Na jáve je o hodinu menej, ako na Bali. Teraz sa musíme vyštverať na hrebeň, aby sme stihli východ slnka z tohto magického miesta (aj keď magické by bolo viac bez turistov). Mesiac ako z loga Dreamworks nám svieti na ecstu a my prichádzame práve včas. Už nepotrebujem masku, ani toľko vrstiev oblečenia. Ranná hmla a sírový opar sa pomaly vytrácajú a najtoxickejšie jazero na svete sa nám ukazuje v plnej kráse. Východ slnka spoza chrbta, hrebeň bez jediného stromu zprava a dymiaci kráter pred nami. Všetko v jednom.

Spokojné, že sme to dokázali sa odmeňuejeme melónom a schádzame dole. Párkrát sa vytrepeme a smejeme sa, lebo „aj pád je krok dopredu“. Prichádzame ku warungu, kde si opäť dávame čaj (bez rumu, lebo sme v moslimskej krajine) a vyprážaný banán. Vyprážaný banán už len znie zle, ale pravdupovediac chutil brutálne. Skútrom si ideme oddýchnuť do homestayu, ale ten je vzdialený hodinu a kým Nana šoféruje, mňa chytajú mikrospánky.

Po prebudení chceme stihnúť šte vodopád, ale nevieme ho nájsť, tak to vzdávame. Naloďujeme sa na loď Banyuwangi – Gilimanuk bez akejkoľvek bezpečnostnej kontroly, zaparkujeme skúter a vychádzame hore. Užiť si západ slnka s poslednými moslimskými áriami z mešity. Stmieva sa. Vychádzajú moje dve najobľúbenejšie hviezdy, nič sa nedeje, a popritom všetko, a Nana mi povie:

 

„V živote som sa necítila tak ľahko.“

Venované Nane.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *


error

Páčil sa vám článok? Pozrite si o nás viac: